21.6.26
Zázračné relikvie svätého Petra Clavera
Boh odmeňoval svojho verného služobníka svätého Petra Clavera množstvom milostí. Svätý kňaz, ktorý sa až dojemne staral o svojich černošských zverencov a slúžil im až do posledného dychu, vykonal počas života, ale tiež po svojej smrti toľko zázrakov, že sa ani nedajú spočítať.
Keď sa v Cartagene rozchýrila správa, že otec Peter zomrel, na uliciach nastal zhon. Každý sa dychtivo ponáhľal do domu apoštola černochov, aby si vzal nejakú pamiatku, relikviu, spomienku na láskavého misionára. Aj preto jeho skromný príbytok vyzeral ako po vyplienení. Zostala v ňom totiž len prikrývka a portrét blahoslaveného Alonsa, ktorý jeden z rehoľníkov dôsledne strážil.
Otec Claver zrejme tušil, čo po jeho smrti nastane, lebo už niekoľko dní predtým dal rehoľnému bratovi malú duchovnú knižku a povedal mu, aby sa o ňu staral, "inak ti ju odnesú". Správa, že otec Claver umiera, prebudila v mysliach a srdciach všetkých driemajúce pocity nehy a úcty. Z každej strany sa valili davy, aby sa utešili pohľadom na muža, ktorý bol nielen otcom, ale i bratom, učiteľom, vodcom, poradcom.
Na dvore domu sa točil rad ľudí, aj preto sa spočiatku vpúšťali dnu len najvyššie postavené osoby, ale zakrátko vznikol rozruch, ktosi vylomil dvere a rehoľný dom sa naplnil duchovnými, rehoľníkmi, šľachtou a chudobnými. Všetci sa snažili dostať sa čo najbližšie k svätému, aby mu pobozkali ruky, či mu priložili korálky ruženca na telo, kým ešte žije.
Deti na uliciach zo všetkých strán kričali: "Svätý umiera! Svätý umiera!", vďaka čomu sa obyvatelia Cartageny zhromaždili v takom počte, že sa nezmestili do izby. Mnohí v jeho izbe padli na kolená a so slzami vrúcnej úcty mu bozkávali ruku.
Svoju vďačnosť prejavovali aj černosi, ktorí nežne bozkávali jeho ruky, zmáčali ich slzami a kričali, že stratili svojho ochrancu a otca. Toto lúčenie trvalo až do noci. Medzitým niektorí z jeho kajúcnikov poslali dvoch umelcov, aby namaľovali portrét ich svätého duchovného vodcu, čo nebolo ťažké, pretože otec Peter Claver ležal nehybne v posteli, s výzorom muža sladko uneseného v Bohu a ničím nepripomínal muža na pokraji smrti.
Ale krátko po polnoci, v utorok na sviatok Narodenia Panny Márie v roku 1654 sa už zdal celkom vyčerpaný a tak sa prítomní začali modliť modlitby za odchádzajúcu dušu. A keď o druhej hodine ráno modliaci sa vzývali mená Ježiš a Mária, otec Claver sladko odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi. Svoj nesmrteľný život v nebi začal v deň, v ktorý tá, ktorú vždy považoval za svoju Kráľovnú a Matku, začala svoj smrteľný život na zemi.
Hneď, ako zomrel, prítomní pokľakli, aby mu pobozkali nohy, ale čo je zvláštne, nikomu nenapadlo sa zaňho modliť. Potom ho obliekli do kňazského rúcha a nastalo nové plienenie jeho izby. Kňazovo úbohé oblečenie a prikrývku roztrhali, aby do kúskov uložili relikvie, ktoré konali zázraky.
Pani Augustína Talabera, ktorá bývala blízko jezuitského kolégia, už dlho trpela silnou reumou v boku, a to ju celkom ochromilo. Brat Nicholas Gonzales jej poslal ruženec otca Clavera, ktorý si potom priložila na chorý bok a všetky bolesti razom zmizli. Pani Augustína vstala z postele a na svoju radosť zistila, že stojí vzpriamene, je celkom uzdravená. Hneď na nasledujúce ráno išla do kostola, kde sa poklonila pri hrobe svojho dobrodinca, pričom ronila množstvo sĺz.
O niekoľko dní neskôr, keď sa chystala pomôcť otrokovi, s ktorým jej manžel veľmi kruto zaobchádzal, dostala silnú nádchu a bolesti v boku sa jej vrátili s ešte intenzívnejšou silou. Chcela si priložiť na bok osvedčený liek, ale ruženec otca Clavera v kolégiu nebol a tak jej poslali modlitebnú knižku, ktorú svätec používal. Plná dôvery si ju priložila na miesto, kde cítila najväčšiu bolesť a uzdravila sa rovnako rýchlo ako predtým.
Dcére Dona Sebastiána de Torrez sa vytvoril na ruke veľký nádor. Lekári boli bezradní, v horúcom cartagenskom podnebí bolo na takéto prípady len veľmi málo liekov. Jej krstná mama, ktorá už zažila účinok príhovoru otec Clavera, vzala dieťa k jeho hrobu. Kostolník položil dievčatko na veľkú lavicu blízko hrobu, aby k nemu mohla natiahnuť chorú ruku. Všimol si však dievčininu neochotu, jednak pre bolesti, jednak preto, že sa bála, že jej odrežú ruku. Preto ovinul okolo nej štólu svätého kňaza a časť z nej položil na vrch hrobu. Nádor sa razom zdal menší a menej zapálený. Na druhý deň prišlo znovu a o päť dní bolo celkom vyliečené. Lekár Bartolomej de Torrez vyhlásil, že takéto vyliečenie sa nemôže nazvať inak, než zázračné.
Pani Sebastiana de Talabera trpela osem mesiacov takými silnými vnútornými bolesťami, že často nemohla dýchať. Zdalo sa, že jej choroba sa zhoršuje, a žiadna liečba nepomáhala. Zaobstarala si teda kúsok z kňazovho plášťa a len čo si ho priložila na brucho, bolesť zmizla a už sa nevrátila.
Svojej matke poslala tiež malú vetvičku palmy, ktorú vložila svätému misionárovi do ruky v deň jeho pohrebu. Túto vetvičku neskôr požičala inej žene, ktorá trpela silnou bolesťou na hrudi a bola tak dokonale a rýchlo vyliečená, že žiadna prosba ju nemohla prinútiť, aby ju vrátila. U tejto ženy bol otrok, ktorý pred šiestimi rokmi ochromel. Pani ho dala odniesť k hrobu svätého Petra Clavera a už po prvej návšteve bol schopný chodiť za pomoci palice. Žena sa však obávala, že náhle vyliečenie z takej dlhotrvajúcej choroby nebude trvalé, preto mu dávala na nohy obklady z vína a aromatických bylín. Svoju aktivitu čoskoro oľutovala. Otrokove nohy a chodidlá sa za krátky čas pokryli hroznými vredmi, otrok nezniesol pohľad na jedlo a čoskoro sa ocitol na pokraji zúfalstva.
Dáma potom pokorne uznala svoju chybu, dala odniesť otroka znovu do kostola a prosila svätého muža o odpustenie jej nedôvery. Otrok sa vrátil domov zdravý a silný; mal dobrý apetít a o niekoľko dní bol celkom vyliečený.
Pätnásťročný Indián nešťastne spadol a pád mu spôsobil veľký nádor na chrbtici a zasiahol mu nervy na pravej nohe. Aby mohol chodiť, musel sa jednou rukou opierať o palicu a druhou si podopierať pravé koleno.
Jedno nedeľné ráno ho uvidel kostolník čakať na omšu pri dverách kostola. "Chudák mládenec, ako sa máš? Čo ťa sem privádza?" vypytoval sa. "Ach brat," odvetil Indián, "sotva by mi mohlo byť horšie, ako mi je. Každý deň umieram a predsa neprestávam žiť."
"Prečo sa neuchýliš k otcovi Claverovi?" pýtal sa kostolník. "Prečo nenavštíviš jeho hrobku, kde sa denne konajú zázraky? Poď, odprevadím ťa tam. Len mu ver a povedz mu: ‚Nepohnem sa odtiaľto, kým ma neuzdravíš.‘" Chytil mladíka za ruku a pomohol mu dostať sa do kaplnky, kde odpočívalo telo svätého.
Na druhý deň tam išiel Indián už len za pomoci palice; na tretí deň sa vrátil bez palice a cítil sa rovnako dobre, ako sa cítil pred osudným pádom. "Som uzdravený, necítim žiadnu bolesť," povedal kostolníkovi, keď sa s ním stretol.
Kostolník nemohol uveriť vlastným očiam. Prinútil Indiána, aby trikrát obišiel kostol, ale nepovedal nič, až kým si nebude istý, že jeho uzdravenie je úplné. Indián odpovedal: "Ach, ale doma boli všetci naozaj svedkami uzdravenia a ja som im už povedal, že som zaň vďačný otcovi Claverovi."
Bohu sa zapáčilo osláviť svojho služobníka, ktorý dlhé roky pracoval na šírení viery, zvláštnym spôsobom, nasledujúci zázrak sa totiž stal mimo Cartageny.
Barbara Dressenová sa narodila v roku 1779 v Treves, ale emigrovala do Ameriky a po smrti svojho manžela žila v Milwaukee. Keď mala sedem rokov, objavila sa jej na pravom líci malá bradavica, ktorá sa čoskoro začala zväčšovať a nadobúdať červenkastú farbu. Už ako dospelá sa radila s lekárom Bayerom, ktorý bradavicu prehlásil za nevyliečiteľnú rakovinu, vedúcu k smrti. Nešťastná žena, vediac, že doktor je vzdelaný muž vo svojom odbore, stratila nádej na uzdravenie prirodzenými prostriedkami a vložila svoju dôveru do neba.
V tom čase pôsobil na misii v Milwaukee jezuita Weninger, ktorý šíril úctu k blahoslavenému Petrovi Claverovi najmä prikladaním relikvií na telá chorých. Barbara za ním prišla a požiadala ho, aby jej prikladal na choré miesto relikvie. Počas "liečby" sa verne modlila modlitby, ktoré jej prikázal a za dva či tri roky si všimla, že choroba postupne mizne, a vzbudila sa v nej nádej na úplné uzdravenie.
Ale Boh, s cieľom osláviť svojho služobníka, jej pripravil ešte väčšiu skúšku. Všetko sa zvrtlo, bradavica sa zmenila na vred a výtok, ktorý z neho vychádzal, vytvoril postupné neznesiteľne svrbiace chrasty. Toto veľké utrpenie znášala desať rokov, ale napriek tomu ani jeden deň nevynechala svoje modlitby k otcovi Claverovi. Jej viera mala byť čoskoro odmenená.
Otec Weninger bol medzitým desať rokov preč, no len čo sa vrátil, Barbara ho navštívila, aby mu porozprávala o svojom desaťročnom mučeníctve. "Chápem, že iba svätý mi môže pomôcť, môže mi uľaviť," povedala. Potom si kľakla a prosila jezuitu, aby ju opäť požehnal relikviami svätého Clavera.
Jezuita, pohnutý súcitom, priložil relikvie najprv na choré miesto, potom na čelo a nakoniec na ľavé líce. Všetky Barbarine bolesti ustali. Naradovaná poďakovala kňazovi a odišla. Len čo vyšla na čerstvý vzduch, pocítila, že je vyliečená - vietor jej nedráždil pravé líce ako predtým, z tváre jej padali malé šupinky a kým došla domov, všetky stopy po chorobe zmizli. Tí, ktorí ju poznali, boli ohromení a svoje svedectvo spečatili prísahou, že bola 29. júna 1861 zázračne vyliečená.
