Zvyčajne, keď sa vo svete stane nejaké nešťastie, či pohroma, začne sa na nás zo všetkých kútov valiť slovo: pokora. Ale zvyčajne to iba pri tom slove zostane a na skutok sa veľmi rýchlo zabudne. Ľudia chcú navonok vyzerať pokorne, ale málo z nich sa takými chcú skutočne stať. Ľakajú sa totiž ťažkostí pri pokorení.
Svätý Ignác vysvetlil pokoru svätej Magdaléne z Pazzi nasledovne: "Pokora je radosť na všetkom, čo nás privádza k pohŕdaniu sebou samými." To znamená byť pokorným srdcom, ako nás učil náš Pán Ježiš, keď sa totiž považujeme za to, čím skutočne sme, a keď žiadame, aby nás za takých považovali aj iní a podľa toho s nami jednali.
Svätosť vyžaduje ozajstné a pevné priateľstvo s pokorou. Na takom priateľstve, ak chceme, aby prešlo do dôverného vzťahu, však treba pracovať. A preto by sme nemali zabúdať, že existuje aj nepravá pokora, na ktorú upozorňuje svätica z Avily, Terézia, hovoriac: "Niektorým sa totiž zdá, že k pokore patrí nerozumieť darom, ktoré im Pán udeľuje."
"My však musíme vedieť, ako sa veci majú: že Boh nám nedáva tieto dary pre naše zásluhy," pokračuje Terézia a vyzýva nás k vďačnosti: "Máme byť za nich Velebnosti vďační. Lebo ak nevieme, čo dostávame, nemôžeme v sebe vzbudiť lásku k nemu."
Svätica, ktorá rozhodne vie, o čom hovorí nás ďalej poúča slovami, ktoré by som nazvala klenotom. Šperkom, ktorý nás nielen ozdobí, ak s ním budeme dobre zaobchádzať, ale tiež obohatí.
"Je nespochybniteľnou pravdou, že keď vidíme, akí sme bohatí (pričom si uvedomujeme vlastnú chudobu), prináša nám to väčší úžitok a naša pokora sa stáva úprimnejšou. Opačný prístup dušu len zastrašuje a vedie k presvedčeniu, že nie je schopná prijať veľké dobrodenia, čo sa stáva vtedy, keď duša, hneď ako jej Pán začne tieto dary udeľovať, začne sama seba desiť strachom z márnomyseľnosti. Verme, že Ten, ktorý nám udeľuje takéto milosti, dá nám aj milosť poznať diabolské pokušenie k pýche a dá nám silu mu odolať, ak budeme konať úprimne, chcejúc sa zapáčiť iba Bohu a nie ľuďom."
V živote to tak chodí, že človeka milujeme viac, keď si spomíname na dobro, ktoré nám preukázal. Potvrdzuje to aj Terézia, ale zároveň dodáva, že ak teda je nám dovolené a záslužné pamätať na to, že svoj život sme dostali od Boha - že nás stvoril z ničoho a udržiava nás pri živote a tiež na to, aké dobrodenia nám priniesla jeho smrť a utrpenie, - za každého, kto dnes žije, - ktoré podstúpil dávno predtým, než sme boli stvorení, mali by sme túžiť po milosti rozjímať o Ňom a nie o márnych veciach.
"Hľa, tu je drahokam, ktorý nás - keď si uvedomíme, že nám bol darovaný a že ho teraz vlastníme - núti a zároveň pozýva milovať Ho!"
Mali by sme pamätať aj na to, že "a toto všetko dobro pochádza z modlitby, ak je založená na pokore."
Vieme si predstaviť, čo nastane potom, keď budeme môcť získať ďalšie, ešte vzácnejšie drahokamy, ktoré už dostali niektorí Boží služobníci? Tí, ktorí začali pohŕdať svetom, aj samými sebou... V takom prípade sa podľa svätice budeme považovať za väčších dlžníkov a cítiť väčšiu povinnosť slúžiť Bohu.
"Budeme presvedčení, že žiadna z týchto milostí nepochádza od nás, a uvidíme štedrosť nášho Pána, ktorý chcel obdarovať takú chudobnú a hriešnu dušu, ako je tá moja - a to bez akýchkoľvek zásluh - väčším bohatstvom, než po akom som vôbec mohla túžiť; veď už len prvý z týchto drahokamov by mi bol bohato stačil."
Máme sa teda usilovať nebyť nevďačnými, "lebo Pán nám dáva drahokamy práve s tou podmienkou." Môže sa totiž stať, že tieto drahokamy a vznešený stav, do ktorého nás pozdvihuje, sme dobre nevyužili, odoberie nám svoje dary a staneme sa oveľa chudobnejšími, než sme boli predtým a Pán dá tieto milosti tomu, komu sa mu zapáči, kto ich dobre použije a tak bude mať z nich úžitok a prospeje aj iným.
Ako však môže mať z nich úžitok a štedro ich rozdávať druhým, keď ani nevie, že je bohatý? "Mám za to, že pri našej prirodzenosti nie je možné, aby mal dušu schopnú konať také veľké veci ten, kto nevie, že mu pomáha Boh, pretože sme takí úbohí a takí naklonení pozemským veciam, že sa nemôžeme celkom odpútať a opovrhovať nimi, pokiaľ nepociťujeme aspoň trochu záľuby v nebeských veciach."
Pán nám práve prostredníctvom týchto darov udeľuje silu, ktorú sme stratili svojimi hriechmi. Len ťažko niekto zatúži po tom, aby sa nikomu nepáčil a aby ním všetci opovrhovali a po všetkých ostatných veľkých cnostiach dokonalých ľudí, ak nemá nejakú záruku Božej lásky a zároveň živej viery.
"Od prirodzenosti sme (vo viere) takí mŕtvi, že sa naháňame len za tým, čo vidíme pred sebou." Preto sú to práve milosti, ktoré prebúdzajú a posilňujú našu vieru.
Pokoru objasnila svätá Terézia v týchto bodoch:
1. Pokorný sa vystríha každého zamestnania a všelijakých rozhovorov, ktoré by mu prispievali k úcte, okrem toho, že by tak robil kvôli svojmu väčšiemu duchovnému prospechu.
2. Len v najnutnejšom prípade ukázať svoju vnútornú pobožnosť, a nikdy neukazovať takú pobožnosť, ktorá nie je v srdci.
3. Človek nech sa raduje, keď ľudia proti nemu reptajú, urážajú ho a posmievajú sa mu; rovnakou mierou sa má modliť za toho, kto ho karhá.
4. Častejšie prosiť Boha, aby sme pohŕdanie radi znášali z lásky k nemu.
Takto sa vyhneme zlosti, urážaniu sa, pýche. Všetkému, čo nie je práve pokora.
Bože, ty najlepšie vieš, aké je hrdé moje srdce, a ako zriedka poznávam a porozumiem, že som všetko prijal od teba, že nemám nič, čím by som sa mohol chváliť, že to nemám od teba. Toto poznanie ma vyzýva, obrátiť sa s prosbou k tvojej vernej služobnici svätej Terézii s detinskou dôverou, aby mi vyprosila pokorné srdce, ktoré všetko poznáva ako tvoj dar podľa tvojej vôle a tiež používa k dobru, aby oslobodený od všelijakej márnomyseľnosti som robil všetko pre ukrižovaného Ježiša, aby som sa raz stal hodnou tej pokory, ktorou si svätá Tereza takmer uchvátila nebeské kráľovstvo. O to ťa prosím skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Masima; Zo života-pre život
0 Comments