12 decembra
Zázrak v Guadalupe, ktorý zmenil dejiny
Cirkev na Starom kontinente sužovali na úsvite šestnásteho storočia bolestivé rany. Luteránska heréza narušila jednotu viery v germánskych kráľovstvách a ako valiaca sa lavína strhávala so sebou aj mnohých prívržencov: Anglicko ustúpilo túžbam Henricha VIII., ktorý si privlastňoval kontrolu na Cirkvou a zbavil sa pápeža, Ulrich Zwingli priniesol luteránske myšlienky do Švajčiarska a o podobný náboženský rozvrat sa pokúsil vo Francúzsku Ján Kalvín.
Práve v tom období sa 16. augusta 1519 vylodil v Mexiku Hernando Cortés so svojím námorným vojskom. Celej svojej armáde prikázal na pláži Juan de Ulúa kľaknúť si do piesku a modliť sa ruženec, pretože bol veľkým ctiteľom Panny Márie. Dokazovala to tiež skutočnosť, že vždy mal pri sebe krásnu zástavu, na ktorej bola zobrazená Panna Mária so zopnutými rukami v modlitbe, s korunovanou hlavou, svätožiarou s dvanástimi hviezdami a odetou v červenkastej tunike a modrom plášti.
Vylodenie bielych mužov v čiernom oblečení na mexickom pobreží sa hneď začalo spájať s naplnením určitých proroctiev odovzdaných predkami domorodcov, podľa ktorých sa mal vrátiť boh Quetzalcóatla, ktorý v staroveku odišiel po mori so sľubom, že sa vráti a prevezme vládu nad kráľovstvom.
Pre Aztékov to bolo niečo výnimočné, "plávajúce domy" totiž prišli na ich územie práve v deň, keď si pripomínali sviatok Quetzalcóatla, ktorý bol tiež oblečený v čiernom a neprijímal ľudské mäso za pokrm. Španieli tak boli prijímaní ako skutoční vyslanci tohto boha skôr zo strachu, než z úcty.
Časom sa situácia vďaka nepredvídaným okolnostiam zvrátila. Aztékovia sa zo dňa na deň stali nepriateľskí, čo Španielov prinútilo ustúpiť do spojeneckých miest domorodcov. Keď sa potom spamätali z úderu, snažili sa vyrovnať početnú prevahu voči svojim súperom.
Vtedy zaútočila na mesto Mexiko "zbraň", ktorú Aztékovia nepoznali a označili ju za pomstu Quetzalcóatla. Bola to epidémia kiahní, ktorá nemilosrdne preriedila obyvateľstvo a ušetrila len ich menšinu, aj to zostala skôr mŕtva, ako živá. To využili Španieli a s podporou spriatelených kmeňov obkľúčili mesto a tak sa mu ho podarilo dobyť dva roky po tom, čo prvýkrát vstúpili ma aztécke územie. Tento prudký stret dopísal dejiny ríše a otvorilo sa spojenie Európanov s pôvodnými obyvateľmi.
Cirkev nemohla zostať ľahostajná k dobru duší a začala katechizáciu divokého ľudu. V Ríme, ďalekom hlavnom meste kresťanstva pápež neúnavne trval na naliehavej potrebe priviesť ku krstnému prameňu "chudobných, zmrzačených, slepých a chromých". Aj preto si desiatky misionárov, najmä z rehoľných rádov, odhodlane vzali na plecia ťažkú úlohu - dobyť srdcia domorodého obyvateľstva pre Ježiša Krista. V tejto náročnej úlohe nezostali sami...
Cuauhtlatoatzin - v jazyku Nahuatl hovoriaci orol - bolo meno Indiána, narodeného v roku 1474 v meste Cuautlitlán, ktoré sa spojilo so Španielmi v boji proti Aztékom a nachádzalo sa dvadsať km od hlavného mesta. Bol ženatý s domorodou ženou menom Malintzin a v roku 1524 prijal svätým krstom kresťanské meno Juan Diego a jeho manželka meno Maria Lúcia.
Juan mal päťdesiatsedem rokov a už bol vdovec, keď sa na úsvite v sobotu 9. decembra 1531 odohrala veľká udalosť jeho života. Za svitania sa ponáhľal do Mexika na svätú omšu. Práve prechádzal okolo kopca Tepeyac, keď začul nežný, podmanivý hlas.
V knihe Nican Mopohua sa rozpráva, že Juan tam stretol "Dievča žiarivé ako slnko, stojace na skalách, ktoré sa leskli ako vzácne šperky. Zem sa leskla farbami dúhy, lístie sa lesklo odtieňmi nefritu, tyrkysu, zlata." Bola to Panna, Matka Božia, ktorá kývla svojmu pokornému služobníkovi, aby mu zverila úlohu oznámiť mexickému biskupovi svoju túžbu, aby na tomto mieste bol postavený "posvätný domček", pretože tam chcela postaviť podstavec na oslavu svojho najmilšieho Syna.
Juan Diego teda predstúpil pred františkánskeho kňaza Juana de Zumárraga, ktorý bol vymenovaný za biskupa, ale ešte neprijal biskupskú vysviacku, a povedal mu všetko, čo mu Panna Mária zjavila. Lenže on mu v ten konkrétny deň nevenoval žiadnu pozornosť. Zúfalý Diego sa vrátil do Tepeyacu, aby sa nebeskej Matke zdôveril so svojou neschopnosťou splniť poslanie, ktoré mu zverila. Panna Mária ho však povzbudila, aby sa vrátil k biskupovi a zopakoval žiadosť z neba.
Nasledujúci deň, v nedeľu, Juan Diego opäť odovzdal správu kňazovi Zumárragovi. Ten bol síce ohromený jeho naliehavosťou a podrobnosťami a súdržnosťou Juanovej správy o zjaveniach, ale ani tak mu celkom neveril a preto požadoval znamenie, ktoré by potvrdilo jej pravosť. Máriin posol bez váhania súhlasil a spýtal sa ho, aké znamenie si želá. Zumárraga, trochu prekvapený Indiánovou pokojnosťou, ho okamžite prepustil.
Juan Diego sa vrátil do Tepeyacu a odovzdal Pani požiadavku cirkevnej autority. "Dobre, syn môj. Zajtra sa vráť do mesta a prines biskupovi požadované znamenie. Budem ťa tu čakať," povedala mu.
Juan sa vrátil domov a našiel svojho strýka Juana Bernardina na pokraji smrti. Náhle ochorel a Juan sa celý deň staral o svojho jediného príbuzného, ktorý sa oňho staral od detstva, pretože bol od detstva sirota. Ale hoci sa Juan snažil, všetky jeho liečiteľské snahy boli márne. V utorok, sa teda skoro ráno pobral za kňazom s prosbou, aby udelil zomierajúcemu strýkovi posledné sviatosti.
Cestou ale Juan obišiel miesto, kde videl Pannu Máriu pre obavy, že nebude mať čas na splnenie oboch úloh a zaumienil si, že vystúpi na Tepeyac až popoludní. V obave o strýka mu ani len nenapadlo požiadať Svätú Pannu o zázrak.
Ona však, oboznámená s peripetiami ľudského života, sa objavila na ceste a spýtala sa ho, kam ide. Juan Diego padol na kolená, láskyplne ju pozdravil a vysvetlil jej tiesnivú situáciu, ktorá mu bráni v naplnení nebeského plánu.
"Počúvaj a nechaj si to preniknúť do svojho srdca, najmenší z mojich synov: netráp sa a neťaž sa žiaľom. Neboj sa žiadnej choroby ani trápenia, úzkosti ani bolesti. Nie som tu snáď ja, tvoja Matka? Nie si v mojom tieni a ochrane? Nie som tvojím prameňom života? Nie si v záhyboch môjho plášťa? V mojich rukách? Potrebuješ ešte niečo? Netráp sa chorobou svojho strýka, teraz nezomrie. Nepochybuj o tom, že je už vyliečený," povedala mu.
Juan sa až neskôr dozvedel, že sa v tej chvíli zjavila aj jeho strýkovi a uzdravila ho. Potom poslala Juana na vrchol kopca so slovami, aby nazbieral kvety, ktoré tam nájde a priniesol jej ich. Prekvapený Juan s úžasom hľadel na rozmanité a voňavé kastílske ruže, ktoré v tom období vôbec nemali kvitnúť. Nazbieral ich, zviazal do svojej tilmy a zaniesol ich Panne Márii. Ona ich potom naaranžovala do jeho plášťa a poslala ho za biskupom.
Po dlhom čakaní ho kňaz Zuárranga konečne prijal a Juan mu tak mohol vyrozprávať všetko a dať mu znamenie od Panny Márie. Otvoril svoju tilmu, z ktorej padali ruže, pričom sa stalo ešte čosi úžasnejšie - neviditeľné ruky vtlačili do tilmy obraz Panny Márie presne v takej podobe, ako sa zjavila na vrchu Tepeyac a dnes ju možno uctievať v bazilike v Guadalupe.
Medzitým Juan Bernardino netrpezlivo očakával návrat svojho synovca, aby mu povedal o žiarivej Panne Márii, ktorá sa mu nielen zjavila, ale ho aj uzdravila a odhalila mu meno, pod ktorým si želá byť uctievaná - Svätá Panna Mária Guadalupská.
Najuznávanejší obraz Guadalupe je aj znamením oplývajúcim ďalšími znakmi. Neporušené plátno z rýchlo sa rozpadajúcich vlákien agávy, je od roku 1591 vystavené v ťažkom zlatom ráme na hlavnom oltári v bazilike Panny Márie Guadalupskej na pahorku Tepeyac v dnešnom Veľkom Mexiku. Tkanivo plátna sa za normálnych okolností rozpadne na prach behom dvadsiatich rokov. Toto plátno však už niekoľko storočí zostáva neporušené.
Je na ňom obraz dievčaťa s mexickými rysmi z národa, ktorý v dobe vzniku obrazu ešte neexistoval. Obraz vystupuje z ružového oválu, otvárajúceho sa z hustých oblakov. Dievčina stojí na mesiaci, obklopuje ju veniec zlatých lúčov a v prvom okamihu by sme ju mohli pokladať za ženu z Apokalypsy svätého Jána, no jej hlavu neobklopuje veniec z dvanástich hviezd. Je oblečená vo hviezdnatom plášti a zdá sa, že je tehotná. Nekričí však pôrodnými bolesťami, ale je veľmi krotká, čo ukazujú aj jej sklopené oči. Takto ju môžu vidieť mnohí, ktorí plátno pozorujú.
Mexičania majú pre dievčinku veľmi nežné oslovenia, napríklad Madrecita, čo znamená Matka, alebo tiež Morenita, čo je zasa malá bruneta (aj pre jej tmavú pleť). O obraze tejto "Madrecity" sa hovorí, že nemá žiadne farby, hoci sú na ňom ružová, zlatá, zelená a modrá farba. Je to preto, že nemá žiadne chemické stopy po farbe a ani nemá žiadny podklad. A všetci, čo tento obraz skúmali, či už odborníci alebo maliari, sa jednohlasne zhodli, že obraz je farebný, ale nie sú na ňom nanesené žiadne farby. Je ako farebná kvetina.
O kvetinách sa opakovane hovorí v druhom, pôvodnom dokumente s názvom "Nican Mopohua", ktorý opisuje udalosti v Guadalupe. Je to text o vzniku obrazu, ktorý prvýkrát zapísal v polovici 16. storočia indián Antonio Valeriano. Žiaľ, originál významnej správy sa stratil, ale zachoval sa v podaní, ktoré v roku 1649 nechal vytlačiť Luis Laso de la Baga v reči indiánov ako vlastné dielo. Správa má jedenásť strán a opisuje obdivuhodné stretnutie 51-ročného indiána Juana Diega s Pannou, ktorá na štvrtý deň vtlačila svoju podobu na jeho plášť z tilmy – vlákien z agávy. Tento plášť dodnes visí v bazilike na okraji mesta.
V roku 1785 sa na okraj plášťa náhodou vyliala žieravá tekutina, ktorá len zafarbila vlákna bez toho, aby spôsobila jeho zničenie. A v roku 1921 explodovala pri päte obrazu bomba, ktorá rozbila vitráže, skrútila svietniky a bronzový kríž. Výbuch zasiahol aj susedné domy, ale látka zostala neporušená!
Samotná existencia obrazu vytlačeného na tilme je neustálym znamením, znakom neustálej prítomnosti Panny Márie medzi jej deťmi. Podľa výskumu vysoko špecializovaných technikov "vo vláknach neboli zistené žiadne známe pigmentové látky. Neexistujú žiadne pigmenty minerálnej, rastlinnej ani živočíšnej povahy; mohli by sme povedať, že ide o maľbu bez farby. Sme teda konfrontovaní s neustálym zjavením Panny Márie."
Hviezdy na plášti a arabesky na odeve nie sú len ozdoby. Modrý plášť predstavuje Nebo a štyridsaťšesť hviezd, ktoré sú na ňom vytlačené, "prekvapivo zodpovedá súhvezdiam, ktoré boli na oblohe 12. decembra 1531." Ružový odtieň tuniky a kvety, ktoré ju zdobia, evokujú zem pri východe slnka. Vzory na tunike, ktorej väčší list pripomína srdce a ktorého odnože sú ako žily vnorené do plášťa, tvoria zhluk sŕdc otočených nahor, ktoré zo zeme prijímajú svoju krv z Neba.
Na tunike Matky Božej, na úrovni maternice, sa nachádza štvorlupeňový kvet jazmínu. Aztékovia ho nazývali nahui ollin, čo znamená hojnosť. Prítomnosť tohto symbolu spolu s tmavým pásom okolo tuniky Panny Márie naznačuje, že je tehotná a že sa chystá porodiť hojnosť svojej lásky, a to plod svojho lona. To jej umožňuje byť uctievaná ako Panna Mária Navštívenia, pretože tak ako išla navštíviť svoju sesternicu, keď nosila zasľúbené dieťa, zostúpila z neba do Nového sveta aj so zasľúbeným dieťaťom vo svojom lone: Ježišom Kristom.
Pri nohách najsvätejšej Panny Márie sa objavuje ľudská postava s krídlami, ktorých anatomický tvar je identický s krídlami orla. Jeho črty tváre pútajú pozornosť: jeho vzhľad odráža nevinnosť dieťaťa, no spôsob, akým má strihané a uložené vlasy na hlave s decentnými zárezmi pozdĺž línie vlasov, evokuje zrelosť múdreho dospelého. Neurčitý vek a držanie rúk symbolizujú spojenie zeme s Nebom a času s večnosťou, pretože jednou rukou drží okraj tuniky a druhou okraj plášťa. Je zároveň spojkou a poslom.
V dokumente sa ďalej píše: "A každý, kto prišiel, aby tento drahocenný obraz uvidel a obdivoval, bol hlboko otrasený. Všetci uznávali a uctievali jeho božský pôvod. Prichádzali k nej s prosbami i starosťami a všetci boli užasnutí, akým nádherným a božským spôsobom sa zjavila. Lebo takýto jej obraz skutočne žiadny človek na zemi nenamaľoval."
Aztékovia okamžite porozumeli tomuto obrazu a boli to práve oni, ktorí sa v počte deväť miliónov dali pokrstiť. Bola to najmasovejšia konverzia v dejinách sveta, ktorá mala "na rováši" ďalšie veľké dobro. Španieli a Indiáni, ktorí predtým medzi sebou tak tuho bojovali, sa zrazu stali priateľmi. A už to neboli Španieli a Indiáni, ale nová národnosť – Mexičania. Je to národ svätej Panny, od ktorého by sa mali poučiť národy Európy, ale aj iných kontinentov, ktoré ešte aj dnes medzi sebou bojujú.
Svätá Matka, ktorá chce všetkým naozaj len dobre, je tu stále pre nás. Každému z nás hovorí tie isté slová, ktorými Juan Diego utešoval svojich krajanov. Stačí sa len nad nimi zamyslieť, prijať ich s dôverou, s dôverou sa k nej utiekať.
Panna Mária Guadalupská, moja Nebeská Matka, v tvojich krásnych očiach sa zrkadlil Juan Diego. Vypros mi milosť, aby sa v nich zrkadlila aj moja zbožnosť, pokora a poslušnosť. Nech sa moje drobné skutky lásky premenia na kvety, ktoré si dala Juanovi a ktoré sa ti tak veľmi páčili. Amen.
Žiadne komentáre: