%20(1).jpg)
Sacro cingolo, alebo Tomášov opasok či Pannin opasok sú názvy pre vzácnu relikviu, uloženú v toskánskej katedrále Santo Stefano v meste Prato. V tamojšej kaplnke Cappella del Sacro Cingolo, ktorá je bohato zdobená freskami, rozprávajúcimi históriu samotnej relikvie, sa nachádza opasok, ktorý podľa legendy patril Panne Márii.
Tento opasok zo zelenej ovčej vlny je zdobený zlatým brokátom a meria asi 87 cm, je považovaný za najvzácnejšiu relikviu v meste a dodnes je stredobodom niekoľkých liturgických slávení, keď biskup vyberie relikviu a ukáže ho zhromaždeným veriacim.
História opasku má svoj pôvod v starovekých tradíciách z 5. – 6. storočia; hovorí sa, že anjel oznámil smrť Panny Márie tri dni pred udalosťou a okamžite k nej zázračne priniesol z rôznych miest všetkých apoštolov okrem svätého Tomáša, ktorý sa v tom čase nachádzal v Indii.
Jedenásti apoštoli pomáhali Panne Márii až do jej smrti. Potom jej telo preniesli do údolia Jozafat a uložili ho do hrobky, ktorú uzavreli veľkým kameňom. Hneď nato apoštolov oslepilo silné svetlo a zároveň bol svätý Tomáš zázračne prenesený z Indie na Olivovú horu. A zatiaľ čo jedenásti s úžasom sledovali ako anjeli vzali Máriu z hrobky a vniesli ju do neba, Mária videla z diaľky Tomáša, ako sa zadýchava, aby bol čím skôr pri nej, no i tak prišiel neskoro.
Mária vedela, že Tomáš potrebuje fyzický dôkaz zázrakov a pohľad do prázdneho hrobu ho neuspokojí, začala si uvoľňovať opasok, ktorým si zväzovala tuniku. Keď Tomáš konečne dorazil a ostatní ho karhali, že mešká, a on sa pozeral smerom k oblohe, vzýval ju a Mária mu pustila opasok, ktorý mu spadol do otvorených dlaní, ako znak dobročinnosti a ako svedectvo o zázračnej udalosti.
Táto vzácna relikvia sprevádzala svätého Tomáša všade, kam sa vydal, až kým ju nedaroval kňazovi, ktorý ho zasa odkázal svojej sestre. Okolo roku 1140 prišiel Michele, zbožný muž z Prata, skromný kožušník, na púť do Jeruzalema, kde sa zamiloval do mladého dievčaťa Márie. Tajne sa s ňou oženil bez vedomia jej otca, kňaza východného obradu, a preto bol nútený utiecť, keď od Máriinej matky dostal malý košík s morskými trstinami, v ktorom bola relikvia.
Vzácna relikvia bola od samého začiatku považovaná za zázračnú. Mala moc liečiť, vyháňať zlých duchov aj privolávať anjelov. Podľa ústnych podaní sa traduje, že Michele zo strachu, že by mu ktosi mohol ukradnúť vzácny opasok, spával na truhlici, v ktorej ho uchovával. Každú noc sa však zjavili dvaja anjeli a jemne ho zdvihli, čím chránili relikviu a zároveň spánok verného Micheleho.
Michele, ktorý sa v roku 1141 vrátil do Prata, sa o opasku nikdy nikomu nezmienil, a až na smrteľnej posteli - okolo roku 1172 - ho daroval Ubertovi, prepoštovi farského kostola Santo Stefano, a odhalil tak jeho pôvod. Ten však mal pochybnosti, ale po jej zázračnom zjavení bola s veľkým sprievodom prinesená do kostola a zamknutá v oltári, ktorý mal dva kľúče - jeden mal biskup a druhý guvernér. A hoci je oltár s relikviou už teraz iný, pravidlo dvoch kľúčov stále platí.
Dokumenty potvrdzujú toto uchovávanie posvätného opasku a tiež to, že verejné vystavovanie relikvie sa konalo na Veľkú noc a 8. septembra, na sviatok Narodenia Panny Márie. Až neskôr sa vystavovala aj na Vianoce, 1. mája a nakoniec aj 15. augusta.
27. júla 1312 sa pod rúškom noci podarilo Giovannimu di Landettovi, ktorého prezývali Musciattino, vkradnúť do kostola, odkiaľ si vzal vzácnu relikviu. Chcel ju priniesť do svojho mesta Pistoia, ktoré bolo dlhoročným nepriateľom mesta Prato. Len čo s opaskom opustil mestské hradby, zniesla sa na krajinu nadprirodzená hmla, ktorá bola taká hustá, že nebolo nič vidieť.
Giovanni blúdil v hmle celé hodiny, až kým nenarazil do mestskej brány. Istý, že došiel do Pistoie, zakričal na stráže: "Otvorte, mám opasok z Prata!" Mal však smolu, v tej hmle nedošiel do Pistoie, ale vrátil sa do Prata. Hneď ho zajali a po krátkom súdnom procese ho bez milosti odsúdili. Odsekli mu pravú ruku a potom ho odviedli na hranicu pri rieke Bisenzio, kde ho upálili. Podľa legendy sa traduje, že jeho krvavá ruka udrela do steny katedrály, kde zanechala odtlačok, ktorý je tam dodnes. A tiež to, že krádež v skutočnosti zorganizovalo mesto Florencia, ktoré žiarlilo na prosperitu a moc, ktorú mestu prinášali početní pútnici, ktorí prišli do Prata obdivovať posvätný opasok.
Tento pokus o krádež bol zároveň vnuknutím, aby sa relikvia uložila na bezpečnejšie miesto a tak sa začala rozsiahla práca na gotickom kostole. Medzitým však v roku 1346 došlo k ľudovému prevratu a posvätný sa opasok sa presunul z chóru na dočasný oltár v zadnej časti kostola, pričom bohaté príjmy z odkazov a darov pre relikviu začala spravovať Opera della Cintola.
Tá zhromaždila potrebnú sumu na trvalé premiestnenie relikvie do novej kaplnky, ktorá bola postavená blízko vchodu a v rokoch 1392 až 1395 vyzdobená freskovým cyklom s názvom Príbehy Márie a Príbeh o opasku. Samotná relikvia bola prenesená na nový oltár 4. apríla 1395.
Opasok sa, najmä od 16. a 17. storočia, okrem slávnostných vystavovaní. často vystavoval pápežom, prelátom, kniežatám a traduje sa, že v roku 1212 navštívil Prato aj svätý František z Assisi zo svojimi prvými bratmi, aby si uctil relikviu.
Vystavoval sa však aj v časoch epidémií, nepriaznivého počasia či veľkého sucha, aby sa vyprosila pomoc Panny Márie. A zatiaľ čo ľudová úcta zostala veľmi silná, zbožnosť na florentskom dvore vo veľkovojvodstve Lotrinsko výrazne poklesla. Koncom 18. storočia považoval Peter Leopold kult opasku za poveru a biskup z Pistoie a Prata, Scipione dei Ricci s ním súhlasil. Podozrenie, že biskup zamýšľa zbúrať oltár vzácneho opasku však v roku 1787 vyvolalo ľudové povstanie a biskup o niekoľko rokov odstúpil zo svojho úradu.
Mária, matka nepredstaviteľného milosrdenstva chcela ukázať svätému Tomášovi a skrze neho aj nám všetkým, že aj keď sme tvrdohlaví vo svojej viere a ponorení do svojich bied, vždy bude ochotná konať úžasné zázraky, aby nás utvrdila vo viere a pripútala nás k sebe svojím opaskom, ochraňujúc nás svojou materskou nežnosťou.
%20(1).jpg)