31 januára
Nechajte ho, ešte nebol súdený!
V roku 1849 vážne ochorel pätnásťročný Carlo, ktorý navštevoval oratórium, založené svätým Jánom Boscom. Lekári mu už nedávali žiadnu nádej. Zhrození a zároveň zarmútení rodičia sa ho pýtali, či sa chce vyspovedať, na čo chlapec bez váhania prikývol a prosil ich, aby čo najskôr zavolali dona Bosca.
Otec sa hneď poponáhľal do oratória, no tam sa dozvedel, že svätec odišiel z Turína. Neostávalo mu iné, ako zavolať k synovi iného kňaza. Carlo sa vyspovedal a o dva dni zomrel. Vtedy sa vrátil do mesta don Bosco. V oratóriu mu povedali, že ho zháňal Carlov otec, a zaraz sa k nemu vybral.
Keď však prišiel do Carlovho domu, dozvedel sa smutnú správu o jeho smrti. "Chlapec nezomrel, iba spí," zamrmlal. Ale uplakaní rodičia trvali na tom, že chlapec je predsa studený a stuhnutý. Lenže aj don Bosco trval na svojom - nezomrel, iba spí.
Odviedli ho teda do izby, kde Carlo ležal a keď sa don Bosco blížil k rakve, preblesla mu myšlienka, či Carlo dobre vykonal poslednú spoveď. Požiadal rodičov, aby ho nechalo samého. Potom sa pri Carlovi pomodlil, požehnal Carla a dvakrát zvolal: "Carlo, Carlo, vstaň!"
Carlo sa s týmto naliehavým príkazom akoby prebudil z hlbokého spánku. Vstal a spoznal dona Bosca. Potom mu začal rozprávať, že mal hrozný sen.
Videl sa na okraji pece plnej uhlia a plameňov. Mnoho diablov ho prenasledovalo a snažili sa ho chytiť. Keď už mal byť vtiahnutý do ohnivého víru, postavila sa medzi neho a nepriateľských prenasledovateľov krásna Pani a povedala: "Nechajte ho, ešte nebol súdený!"
Dôvod tohto hrozného "sna" bol ten, že Carlo vo svojej poslednej spovedi z hanby zatajil ťažký hriech. Teraz svoje konanie hlboko oľutoval, znovu vyznal svoje previnenia, teraz už všetky a s úprimnou ľútosťou, skutočnou ľútosťou. Potom požiadal dona Bosca, aby vždy dôrazne odporúčal úprimnosť pri spovedi.
Don Bosco sa ho potom opýtal, či chce ďalej žiť, alebo ísť do neba, ktorého dvere sa mu teraz otvorili. Carlo bez váhania odvetil, že tam chce ísť. Znovu sa uložil v posteli, zatvoril oči a navždy odovzdal svoju dušu Bohu.
Aký veľký zázrak sa môže stať jediným vyznaním hriechov, keď sú povedané s úprimnou ľútosťou. Tento láskyplný súd ustanovil náš Pán Ježiš Kristus, ktorý dychtivo čaká na odpustenie tým, ktorí si s pokáním a pokorou uvedomujú svoje chyby; ako túži vyliať všetku svoju lásku.
Ale koľkí pritom namiesto toho, aby prijali toto veľké milosrdenstvo, pohŕdajú, odmietajú, ba zneužívajú túto neoceniteľnú sviatosť odpustenia.
Žiadne komentáre: