Hľadať

10.6.26

Úžasná história pobožnosti Chlieb svätého Antona

V starom františkánskom choráli, ktorý sa spieva každý utorok vo františkánskych kláštoroch, sa okrem iného vraví: "Ak potrebuješ zázrak, choď k Antonovi..." V niektorých kostoloch sa udržiava i novší zvyk, posvätenie chleba svätého Antona. Tento posvätený chlebík nám pripomína, že svätý Anton bol a je veľkým dobrodincom ľudí a že sa nemáme k nemu iba modliť, ale máme ho aj nasledovať v láske k Bohu a k blížnemu. 

Viete, ako vznikla táto krásna pobožnosť Chlieb svätého Antona?

V dome neďaleko baziliky sa žena zaoberala domácimi prácami. Tak, ako každý deň, aj dnes mala plné ruky práce a popritom musela ešte sledovať svojho živého dvadsaťmesačného synčeka. "Celkom som zabudla na šunku," zamrmlala a ponáhľala sa do špajzky, aby zvesila z háku údeninu. Hodiny sú neúprosné, čas obeda sa blíži.

Chlapček zostal v kuchyni sám. Len čo to zistil, lákavá vôňa, vychádzajúca z hrnca s polievkou v ňom prebudila zvedavosť. Chytil stoličku za nôžky a ťahal ju k sporáku. Ťarbavo po nej vyliezol a nakukol do hrnca s čírym vývarom. Keď v nej ako v zrkadle zbadal svoj odraz, chcel sa ho dotknúť, no ani sám nevie ako, hlavu mal zrazu ponorenú do vriacej tekutiny.

Matka sa vrátila do kuchyne a sotva prekročila jej prah, pustila šunku na podlahu a vyjavene hľadela na malé nôžky, trčiace z hrnca. Rýchlo k nemu pobehla a hoci ho vytiahla, tvárička jej milovaného ukazovala, že jeho duša sa pobrala do nebeského domova. 

Zúfalá matka sa rozkričala tak nahlas, že zburcovala celé okolie. Do domu sa nahrnuli takmer všetci susedia a tiež mnísi z neďalekej baziliky. Pomedzi slzy pozerala na rehoľníkov a vtedy si spomenula na úžasné zázraky, ktoré vykonal svätý Anton. "Svätý Anton, príď mi na pomoc... sľubujem ti, že ak privedieš k životu môjho synčeka, darujem chudobným chlieb v hodnote váhy môjho dieťaťa..." modlila sa. A kým odriekavala ďalšie slová, chlapček sa prebudil, akoby sa preberal z hlbokého spánku. 

Na túto legendu si o stáročia neskôr spomenula v roku 1888 Louise Bouffierová z francúzskeho prímorského mestečka Toulon. 

O štyri roky neskôr zavítal do do pobrežného mesta páter Mária-Anton, a ubytoval sa v starom kapucínskom kláštore, aby tu strávil noc, ktorú však takmer celú spovedal mladých mužov, ráno potom nasadol na vlak a odcestoval.

  
Rozprávanie o milostiach v zákutiach Laffayetovej ulice tvorilo predmet všetkých rozhovorov a tak bolo prirodzené, že sa o tom bavili aj mnísi, ktorí o tom rozprávali pátrovi. Správa o novej pobožnosti k nemu nedošla, pričom bol veľký šíriteľ úcty k svätému Antonovi a tak spočiatku ani nerozumel, o čo ide. 

"Ale otče, vy nám nerozumiete," odpovedali mu, "my rozprávame o svätom Antonovi Toulonskom. Vy azda nepoznáte chlieb chudobných?" 

Dobrý mních skutočne nemal o tomto poňatia a tak mu rehoľníci v krátkosti vyrozprávali, čo sa deje v zátiší jedného obchodíku, o zázrakoch, ktoré sa dejú, o úteche, ktorú táto pobožnosť poskytuje a o prostriedkoch, ktoré napĺňajú ruky chudobných.

"Mesačne sa tu vyzbiera vyše sto ďakovacích frankov, a veriaci sa denne hrnú do omilosteného zátišia, aby splatili dlh, alebo získali nejakú milosť," dozvedel sa. A keby sa neblížila hodina odchodu vlaku, sám by sa rozbehol do Laffayetovej ulice, aby spojil svoje modlitby so svätcovými a aby na vlastné oči videl divy. 

A tak si aspoň zaobstaral adresu slečny Bouffierovej a keď sa vrátil do Toulouse, napísal jej list so žiadosťou, aby mu podala čo najpresnejšiu správu o diele chleba svätého Antona. 15. novembra dostal odpoveď. 

Dôstojný pán!  

Prajete si dozvedieť sa, ako vznikla úcta k svätému Antonovi Pauánskemu. Rozšírila sa ako všetky Božie diela - bez hluku, bez reklamy. Sú tomu asi štyri roky. Ja sama som nemala žiadne vedomosti o úcte k svätému Antonovi Paduánskemu, iba som tak všeobecne počula, že pomáha nájsť stratené veci.   

Jedného rána som nemohla otvoriť svoj obchodík, zámka bola zlomená, a tak som poslala po zámočníka, ktorý prišiel s veľkým zväzkom kľúčov a celú hodinu sa namáhal, aby otvoril dvere. Napokon povedal: "Pôjdem si po náčinie, lebo dvere sa nedajú otvoriť, tak ich musím vylomiť."

Keď odišiel, Božím vnuknutím som si vravela: "Ak sľúbiš svätému Antonovi trochu chleba pre chudobných, možno urobí, že sa dvere budú dať otvoriť bez násilia." V tom okamihu sa vrátil zámočník aj so svojím spoločníkom.

"Buďte takí dobrí," vravela som im, "vyhovejte mojej prosbe; sľúbila som svätému Antonovi Paduánskemu chlieb pre chudobných. Skúste ešte raz, než vylámete dvere, ich otvoriť; svätec nám snáď pomôže." Muži súhlasili a na počudovanie hneď prvý kľúč, ktorý vstrčili do polámanej zámky, bez najmenších ťažkostí odomkol dvere. Akoby do nej patril.

Netreba vám opisovať údiv všetkých prítomných. Od tej doby všetky moje zbožné priateľky uctievali dobrého svätca a všetky svoje potreby odporúčame svätému Antonovi Paduánskemu, sľubujúc chlieb jeho chudobným. A sme sme udivené nad milosťami, ktoré dostávame.

Jedna moja dôverná priateľka, svedkyňa týchto zázrakov, sľúbila kilo chleba po všetky dni svojho života, ak dostane milosť uzdravenia jedného člena jej rodiny, ktorý sa dvadsaťtri rokov trápil neduhom. Milosť bola ihneď udelená a choroba sa viac neobjavila; z vďačnosti kúpila sošku svätého Antona, ktorú mi podarovala. 

Postavila som ju do tmavého zákutia, je to moje zátišie. Veril by ste, dôstojný otče, že tmavé, malé zátišie je celý deň naplnené ľuďmi, ktorí sa modlia s neobyčajnou zbožnosťou? A nielen, že sa každý modlí, ale mohlo by sa povedať, že každý je platený za to, aby dával do známosti a šíril túto pobožnosť.

Námorný veliteľ, dôstojník, vydávajúc sa na dlhú cestu, prichádza so sľubom piatich frankov chleba pre chudobných, ak sa mu na ceste nestane žiadne nešťastie. Matka prichádza s prosbou za uzdravenie dieťaťa, alebo za úspešný výsledok skúšky. Rodina opätovne prosí za obrátenie milej duše, ktorá zomiera a nechce prijať kňaza. Potom je to slúžka bez miesta, či robotník, hľadajúci prácu - a všetky tieto prosby sprevádza sľub darovať chlieb, ak budú vyslyšaní.

Nuž, dôstojný otče, aby ste mohol získať pojem o milostiach, ktoré rozdáva svätý Anton Paduánsky (peniaze sa totiž dávajú po vyslyšaní), oznamujem Vám, že posledný mesiac bolo uložených do skrinky päťstotridsaťdeväť frankov, takže sme chudobným mohli rozdať stotrinásť kilogramov bieleho chleba; a takto je to skoro každý mesiac. 

Veľkému rozkvetu našej milej pobožnosti pomohol zvlášť posmievačný článok, ktorý uverejnil bezbožný list nášho mesta vo svojich stĺpčekoch. Tento článok platil na mňa, ohovárali ma pred verejnosťou, že som to ja, ktorá udržiava v našom meste poveru. Čítajúc článok som sa zaradovala, lebo sa stalo, čo som tušila; z malej nehody urobil Boh veľké dielo, je taký dobrý a mocný.

Máme priam báječné sľuby chleba, máme ho za tritisíc frankov, nehovoriac o malých daroch, ktoré sa nedajú spočítať. Denne prichádzajú lístočky s vďačným poďakovaním svätému Antonovi z Lyonu, Valence, Grenoblu, Montpellieru, Nizzy, Grassy, Marseille a z tisícov iných miest; aj z Dahomey sme dostali od jedného kapitána štyridsať frankov, poslal ich priamo z miesta bitky. Boli by potrebné celé zväzky, aby mohli byť zaznamenané všetky milosti, ako časné, tak i duchovné.

Dôstojný otče, prajete si vedieť, ako sa rozdáva pekný biely chlieb svätého Antona. Takto: urobili sme si zoznam všetkých ústavov chudobných, sirotincov a iných celého okolia, nezabudli sme ani na milosrdné sestry, a len čo máme v pokladni peniaze, zaradom sa pýtame každého ústavu, na ktorý deň si praje chlieb a v stanovený deň dostane 50, 80, 100 kilogramov chleba, čo závisí od počtu osôb a detí v dome. 

Prijímajúcim sa oznámi, že tento pekný biely chlieb nie je z ústavu, ale je zo zátišia svätého Antona a deti spínajú ruky a vysielajú k svätému Antonovi vrúcne vďaky, sprevádzané tisícorakým "vivat". Tento spôsob je zrejme svätcovi milý, pretože malému dielu stále viac a viac žehná.   

Dôstojný otče, dovoľte mi, aby som na záver Vás smela poprosiť o spomienku v modlitbe na tú, ktorú si svätý Anton ráčil vyvoliť za svoju prostredníčku, aby sa mu svojou pokorou a zapieraním samej seba stávala vždy viac milou.

Vám, celkom oddaná Pánovi, Louise Bouffier, Toulon, 15. novembra 1892

Masima; Zo života-pre život

Žiadne komentáre: