Radosť má byť jedným z najdôležitejších znakov kresťana a naučiť sa nájsť zmysel v utrpení môže byť zdrojom viery a svedectva pre iných. Čo však robiť, keď nevidíme "svetlú stránku" a ľahko sa necháme odradiť?
Svätá Terézia z Lisieux, známa svojou slávnou cestičkou, prežívala svoju lásku k Bohu v tých najjednoduchších a najobyčajnejších úlohách každodenného života. Stále však musela čeliť ťažkostiam, aby sa nedala odradiť. Hoci sa usilovala o svätosť, často mala pocit, že je to nad jej možnosti. Kedykoľvek ju toto odradenie pokúšalo, prirodzene zareagovala slovami, že to nedokáže. ale napriek tomu hneď svoje srdce nasmerovala k nádeji a optimizmu. Vedela, že Boh nebude žiadať nemožné.
Vo svojom životopise Príbeh mojej duše opisuje, ako sa popasovala so svojou úzkostlivosťou. Počas prípravy na slávnostné obnovenie svätého prijímania bola, ako sama píše, "zachvátená hroznou duševnou chorobu - úzkostlivosťou. Človek musí poznať toto mučeníctvo z vlastnej skúsenosti, aby ho dobre pochopil."
Terezku to držalo necelé dva roky a ako priznáva, veľa pre to vytrpela. Jej každá myšlienka, či skutok, boli prameňom úzkosti a zmätku. Pokoj našla, až keď sa zdôverila sesternici Márii. Preto potom považovala za svoju povinnosť oznamovať jej všetky, aj tie najčudesnejšie myšlienky a keď sa takto zbavila svojho bremena, mala na okamih pokoj.
Ten sa však tak, ako prišiel, aj stratil a jej trápenie začalo nanovo.
Terézia z toho ochorela a museli ju vziať z penzionátu. Aby dokončila štúdium, otec ju vodil na hodina k jednej váženej dáme, ktorá bola vynikajúcou učiteľkou. "Z týchto hodín som mala dvojaký úžitok: množili sa moje vedomosti a vzdelávala som sa pre svet".
V izbe, v ktorej bola obklopená zošitmi a knihami, sa tiež prijímali návštevy a rozhovor poväčšine viedla matka Terezkinej učiteľky. V také dni sa - ako priznáva - učila veľmi málo. Zdanlivo bola zahĺbená do učebníc, ale zároveň počula všetko. "Aj to, čo by som sa radšej nemala dozvedieť."
Terézia si tak o sebe vypočula lichotivé reči, ktoré, ako napísala, neboli určené jej ušiam. Ale pôsobili na ňu a "to mi zrejme ukázalo, ako som ešte plná samolásky". Terezku toto poznanie priviedlo k poznaniu, "ako ľahko sa dá zablúdiť na kvetnatých chodníčkoch sveta". A zamýšľa sa, že keby jej srdce nebolo od prvého precitnutia obrátené k Bohu, "keby sa na mňa svet usmieval od detstva, čo by sa zo mňa stalo?"
Po tomto poznaní sa rozhodla zasvätiť sa zvláštnym spôsobom Preblahoslavenej Panne a zároveň chcela poprosiť o prijatie do Mariánskej družiny. Kvôli tomu musela dochádzať dvakrát v týždni do kláštora. Na chvíľu nastal u nej problém, kvôli jej hanblivosti. Síce svoje dobré učiteľky milovala, ale nemala ako iné chovanice, vo zvláštnej obľube nejaké rehoľníčky, pri ktorých by mohla byť aj niekoľko hodín. "A tak som mlčky strávila určenú hodinu a keď sa o mňa nikto nestaral, odišla som do oratória v kaplnke, pokým po mňa neprišiel otecko".
Pre Terezku mal aj tento čas veľký osoh. "Táto tichá návšteva bola mojou jedinou útechou. Či nebol Ježiš mojím jediným priateľom? Len s ním som dokázala hovoriť." Pre Teréziu boli totiž rozhovory s ľuďmi, hoci aj zbožné, unavujúce pre dušu, hoci sa jej v osamelosti niekedy zmocňoval smútok. V takých chvíľach si pre útechu vravela slová básne, ktoré ju a jej sestry naučil otec: "Zem je tvojou loďou, nie tvojím domovom."
Kniha Múdrosti hovorí: "Ako loď, čo brázdi rozvlnené more, keď prešla, stopy po nej nenájdeš ani znaku na vlnách po jej kormidle (Múd 5,10)" a keď si svätica pomyslela na tieto veci, "stráca sa môj pohľad v nekonečne. Pripadá mi, že som už pri brehoch večnosti. Cítim sa, akoby som cítila Ježišovo objatie. Predstavujem si presvätú Pannu, ktorá sa mi ponáhľa naproti s oteckom aj mamičkou a so štyrmi anjelikmi, mojimi bratmi a sestrami. Myslím si, že sa už radujú z pravého, večného rodinného života."
Ale prv než mohla okúsiť pokoj nebeského života, musela zažiť na zemi ešte nejednu bolestnú rozlúčku. Keď sa dozvedela o úmysle sesternici Márii vstúpiť do rehoľnej rodiny, rozhodla sa, že sa už nebude oddávať na zemi žiadnej radosti. A hoci to nebolo jej zvykom, stala sa plačlivou. Rozplakala sa nielen pre vážne veci, ale aj pre tie najmenšie.
"Mala som veľkú túžbu cvičiť sa v cnosti, ale robila som to čudným spôsobom. Nebola som zvyknutá obsluhovať samu seba; Celina vždy upratovala našu izbu a ja som nerobila žiadnu domácu prácu. Aby som spravila niečo bohumilé, občas som si ustlala, občas som priniesla večer domov Celinine kvetiny a debničky so semenami, keď nebola doma. Ako som povedala, robila som to len a len pre Boha."
Uvedomovala si, že by teda kvôli tomu nemala vôbec túžiť po tom, aby jej ľudia ďakovali. Lenže to bolo inak - keď Celina prešla mlčky, bez emócií jej službičky, bola nespokojná a ukazovala to plačom.
"Ak sa stalo, že som niekomu nechtiac ublížila, namiesto toho, aby som si to nevšímala, trápila som sa tak, až som ochorela. Tým svoju chybu skôr zväčšovala, než napravovala. A keď som som sa potom napokon začala sama upokojovať, plákavala som preto, že som plakala."
Terezka sa skutočne trápila pre všetko. Ale potom nastal obrat: "Boh mi udelil milosť, že sa už ničím pomíňajúcim neznepokojujem. Keď si spomeniem na minulosť, moje srdce je plné vďačnosti, lebo milosti, ktoré mi udelilo nebo, spôsobili v mojom vnútri premenu."
Ako sa to stalo? Keď Mária vstúpila do karmelitánskej rodiny a Terezka jej už nemohla hovoriť o svojich problémoch, obrátila sa k nebu.
"Vzývala som svojich štyroch anjelikov, ktorí ma predišli do nebeského domova. Mocne som dúfala, že tieto nevinné duše, ktoré tu nepoznali strach ani bolesti, budú mať súcit so svojou sestrou, ktorá toľko trpí na zemi. Detskou jednoduchosťou som sa s nimi rozprávala, pripomínala som im, že som bola - ako najmladšia - vždy rozmaznávaným miláčikom rodičov a sestier, a keby zostali na zemi, isto by mi preukazovali rovnakú lásku. Že smeli tak skoro vzlietnuť do neba, nie je pre nich, myslím si, dôvodom, aby na mňa zabúdali. Naopak, pretože môžu čerpať z nebeských pokladov, musia mi vyprosiť duševný mier na dôkaz, že aj tam hore sa dokáže milovať."
Ako Terezka píše, odpoveď prišla zanedlho a jej dušu čoskoro zaplavil blahý mier. "Bola som teda milovaná nielen na zemi, ale aj v nebi! Odvtedy sa vo mne vzmáhala zbožnosť k mojim bračekom a sestričkám vo večnosti. Rada som sa s nimi bavila, rozprávala som im o utrpeniach tohto vyhnanstva a o svojej túžbe, aby som skoro mohla prísť za nimi do večnej domoviny."
Masima; Zo života-pre život
0 Comments