Ak nebudeme skúpi na svoju pomoc, duše z očistca sa nám bohato revanšujú

Aby svoju reč viac potvrdil, uvádza ešte svedectvo svätého Jána Zlatoústeho slovami: "Onen Ján, ktorý vzal priezvisko Zlatoústy od zlata, lebo zlaté sú veru slová, ktoré hovorí, učí, že múdri Boží učeníci nie nadarmo nariadili, aby kňaz v tajomstvách modlitby konal za duše zomrelých." 

Podobne sa zmieňuje aj svätý Gregor z Nyssy: "Nie bez príčiny a bez prospechu je podané od Kristových apoštolov a učeníkov, aby sme sväto a s bázňou sláviac tajomstvá pamätali na tých, ktorí zosnuli v pravej viere." 

O apoštolskom podaní očistca bol presvedčený aj svätý Augustín vo svojom pojednávaní, ako by sme sa mali starať o zomrelých, keď píše: "V knihe Machabejcov čítame, že boli obetované obety za zomrelých, ale aj keby o tom nebolo vo Svätom písme nič napísané, má predsa cirkevné schválenie, ktoré má nemalú váhu, pretože v modlitbách, ktoré hovorí kňaz Pánu Bohu pri oltári odporúča aj zomrelých."  

Podľa svätých otcov je najväčšou mukou v očistci byť zavrhnutý a nepozerať na svojho Boha. Postihuje to viac-menej všetky duše, aj tie, ktoré mukami iných netrpia. Tieto muky pozostávajú v tom, že duše v očistci vidia to zlo, ktoré narobili, ale vidia aj čo dobré zabudli konať a tiež, že nemôžu hľadieť na Božiu tvár, čo je podľa snemu vo Florencii najväčšou trýzňou. Nikto nemôže pochopiť, aké veľké sú muky duše oddelenej od tela, ktorá čo najvrúcnejšie túži po Bohu, svojom Najvyššom a jedinom dobre a predsa je od jeho trestajúcej spravodlivosti zavrhnutá.

Keď sa v roku 1961 zjavila v Maďarsku Panna Mária matke šiestich detí Alžbete Kindelmannovej, aby jej zverila prianie svojho Nepoškvrneného Srdca, okrem iných rád, čo je potrebné robiť pre záchranu hriešnikov, pamätala Panna Mária aj na duše v očistci, keď povedala: "Kto sa pomodlí trikrát Zdravas' Mária, odvolávajúc sa na plameň lásky môjho Nepoškvrneného Srdca, ten vyslobodí jednu trpiacu dušu z miesta utrpenia. A kto sa v mesiaci november pomodlí jedenkrát Zdravas' Mária, odvolávajúc sa na plameň lásky môjho Nepoškvrneného Srdca, vyslobodí z očistca desať duší. Nalieham na vás!"

Temperamentnej kapucínke z Turína, sestre Consolate Betrone, Pán Ježiš vysvetlil, že jej takzvaný skutok lásky - strelná modlitba: "Ježiš, Mária, milujem vás; zachráňte duše!" - zahŕňa všetkých, žijúcich aj zomrelých. 

Pán Ježiš Consolatu i nás vždy znovu povzbudzuje: "Nestrácaj čas, každý takýto skutok lásky je jedna duša! Pamätaj na to, že každý skutok lásky môže rozhodnúť o večnej blaženosti jednej duše! Dbaj teda o to, aby si nevynechala ani len jedno jediné ,Ježiš, Mária, milujem vás; zachráňte duše‘, ktoré odčiní aj tisíc prekliatí."

V každej dobe žili svätí a cnostní ľudia, ktorí sa prejavili ako skutoční priatelia duší z očistca. Tie sa im potom mohli zjavovať a prosiť ich o pomoc, aby sa im po získanej pomoci poďakovali a aby sa aj ony samy ukázali ako ochotní priatelia.

Svätý farár z Arsu povedal: "Keby ľudia vedeli, akú moc nad Božím srdcom majú tieto dobré duše a akú milosť možno na ich príhovor dosiahnuť, neboli by natoľko opustené. Keď chceme od Boha dosiahnuť pravú ľútosť nad svojimi hriechmi, obráťme sa na duše z očistca, ktoré už roky ľutujú svoje hriechy. Treba sa za nich veľa modliť, aby sa ony veľa modlili za nás! Keď si chceme zaistiť nebo, musíme mať veľkú horlivosť za duše v očistci! Modlitba za ich oslobodenie z očistca je po modlitbe za obrátenie hriešnikov Bohu najmilšia. A tak po nociach trpím za duše v očistci a vo dne za obrátenie hriešnikov."

Aj k Terézii z Konnersreuthu opätovne prichádzali v noci (a zvlášť 2. novembra) mnohé duše z očistca, ktoré svojrázne a originálne nazývala "Bettelkatzln – žobravé micky". Bez akéhokoľvek strachu a plná súcitu im pomáhala obetovaním vlastného utrpenia a bolesti.

Terézia na nich tak veľmi myslela, že päť dní pred svojou smrťou ako závet odkázala svojmu bratovi: "Ferdl, nie aby si zabudol na zomrelých, na duše v očistci! Každý deň sa za nich modli. A nielenže sa modli, ale obetuj za nich aj svoje každodenné starosti. Príliš málo toho robíme pre zomrelých. Oni potrebujú našu pomoc, ale nič nechcú zadarmo. Sú veľmi vďační a aj oni nám za to pomáhajú rôznym spôsobom. Nenechaj si túto moju prosbu len pre seba, ale hovor o tom všetkým ľuďom, ktorých raz stretneš!"

Barbara Pfister, mystička z Falcka, mala taký výrazný priateľský styk s dušami z očistca, že sa k nim správala tak dôverne ako k živým. V sprievode svojho anjela strážneho často navštevovala očistec. Tam, kde chodila či stála, neustále počula volanie: "Zmiluj sa nado mnou, Pane". A rovnakým spôsobom úpenlivo prosila za duše v očistci na svätej omši aj Matka Božia. Barbara vravela, že keď sa v očistci zjavila Panna Mária, aby si prišla po jednu alebo viacero očistených duší a voviedla ich do neba, boli to tie najkrajšie okamihy v očistci.

V predvianočnom čase videla mystička ako symbol stavu, v ktorom sa dušičky nachádzajú, roľu plnú krovia a tŕňov. Pre Barbaru sa začala jej namáhavá a nekončiaca "adventná práca". V znášaní chladu, v pote, alebo v inom zmiernom utrpení, prevzala na seba biedu duší v očistci, až kým krátko pred Narodením Pána mohla uľahčene povedať: "Bohu vďaka, teraz som s Máriou a Jozefom na ceste do Betlehema. Už to mám všetko za sebou, adventná práca je ukončená." Na Vianoce tak mohlo odísť do neba viac duší ako v iných dňoch počas roku.

Hoci Mária Anna Jozefa Lindmayr nikdy nevyhľadávala výnimočné veci a udalosti, dostala v roku 1684 ako dvadsaťsedemročná od Pána vnuknutie, ako by mohla čo najlepšie pomáhať dušiam v očistci. Každý týždeň si mala ako predsavzatie zvoliť istú cnosť a cvičiť sa v nej vnútorne i zvonku. Zásluhu tejto činnosti mala venovať dušičkám cez ruky Panny Márie alebo svojho anjela strážcu. 

Napríklad pokoru mala obetovať za tie duše, ktoré trpia v očistci pre pýchu, pretože tejto cnosti nevenovali dostatočnú pozornosť. Práve pokorou možno dušičkám pomôcť oveľa viac než inými veľkými skutkami pokánia. Ak by v tejto cnosti pochybila, mala ako pomocníkov vzývať práve duše v očistci, aby ju prostredníctvom svojho anjela strážcu napomenuli a upozornili, že im má pomôcť. Takto preukazovala dušiam v očistci svoju lásku už niekoľko rokov predtým, než dostala od Boha milosť byť s nimi v spojení. Vďaka tomuto cvičeniu v cnostiach sa zároveň veľa naučila. Pretože ju duše z očistca usilovne napomínali, neupadala tak ľahko do chýb či hriechu.

Medzi dušami v očistci, ktoré sa v najväčších utrpeniach cítia tak, akoby boli zatratené, a na druhej strane očistenými, šťastím žiariacimi dušami, ktoré už sú v "blaženom očakávaní" a krátko pred svojím vstupom do neba orodujú za iných a môžu im pomáhať, ležia celé svety. K princeznej Eugénii von der Leyen prichádzali jedny i druhé duše.

Raz jej jedna duša povedala, že "je k nej pripútaná Božím zmilovaním". Veľakrát ju navštevovali odpudzujúce, neustále hľadajúce či srdcervúco plačúce duše, ako aj úplne zabudnuté duše. Zúfalo, ale niekedy aj so zlým pohľadom, ju prosili: "Počúvaj nás! Pomôž nám! Všetky kráčame nocou. Ty nás priťahuješ! Prinášaj za nás obety! Svojou láskou nám daruj pokoj. Daruj nám svetlo!"

V priebehu päťdesiatich dvoch rokov, počas ktorých svätý Páter Pio žil v San Giovanni Rotondo, prijal desaťtisíce duší hľadajúcich pomoc. Kontakt svätého Pátra s dušami v očistci bol pre neho taký prirodzený, že sa s tým zveril spolubratom: "Na tento kopec prichádza viac duší z očistca než živých ľudí. Chcú byť prítomné na mojich svätých omšiach a prosia ma o modlitby."

Keď sa svätý Páter Pio dozvedel, že niekto zomrel, vždy slávil svätú omšu za spásu tejto duše. Seminaristom v kláštore, o ktorých sa staral, ako aj svojim spolubratom a kajúcnikom neúnavne a rázne odporúčal, aby si zosnulých ctili a pomáhali im. 

"Pracoval som, modlil sa, bdel som a plakal som. Chcem to robiť vždy za mojich bratov v zajatí," povedal svätý Páter Pio. Nič nám nebráni prijať jeho slová za svoje. Dušičky potrebujú našu pomoc neustále a určite ju neprijmú zadarmo, ako sa dozvedáme z nasledujúceho príbehu, ktorý zapísal páter Gregor Karfora, regulovaný kanonik.

"Jedna chudobná žena z Neapola, ktorá sa s rodinou živila len biedne, stratila svojho muža, ktorý bol svojou prácou jej jedinou podporou. Muža totiž uvrhli pre dlhy do žalára, čím sa žena dostala do veľkej biedy, lebo musela živiť tri deti, ale aj vykúpiť svojho muža. V tejto biede sa obrátila listom s prosbou o pomoc na jedného bohatého pána, ale dostala od neho veľmi maličkú sumu. Sklamaná sa pobrala do kostola, aby tam Pánu Bohu, pravému otcovi chudobných, vyžalovala svoju biedu. 

Keď uľavovala svojmu srdcu modlitbou a plačom, spomenula si, (akoby jej to vnukol anjel strážca), že duše v očistci pomáhajú svojim dobrodincom v núdzi. Vo veľkej dôvere teda vzala svoje posledné peniaze, aby dala za nich slúžiť svätú omšu. 

Po svätej omši sa pobrala domov a vtedy stretla neďaleko kostola staručkého ctihodného pána. Vľúdne sa k nej prihovoril a pýtal sa jej, prečo je taká zarmútená. Porozprávala mu o svojom nešťastí, na čo dostala od neho list, ktorý mala doručiť jednému šľachticovi v meste. Muž sa potom pobral preč. 

Žena hneď zaniesla list zmienenému pánovi, ktorý sa jej po prečítaní začudovane opýtal, odkiaľ ho vzala. Poznal totiž rukopis, bolo to písmo jeho zomrelého otca. Odpovedala, že ho dostala od jedného staručkého váženého muža a keďže uvidela v izbe jeho obraz dodala, že mu bol veľmi podobný, iba tvár mal veselšiu.

Šľachtic otvoril list a prečítal v ňom tieto slová: "Syn môj! Práve teraz vystupuje tvoj otec z očistca do neba pomocou svätej omše, ktorú dala táto chudobná žena slúžiť. Preto ti ju odporúčam, buď vďačný a dobre ju odmeň, lebo je veľmi chudobná." 

Viditeľne pohnutému šľachticovi vošli slzy do očí. S plačom čítal ten list ešte viackrát, a stále bol čoraz viac veselší. Nakoniec sa žene prihovoril: "Vzácna pani, malou almužnou ste sa stala šťastím môjho otca, teraz chcem byť ja vaším šťastím hojnejšou almužnou a ubezpečujem vás, že odteraz sa vám aj vášmu manželovi, bude dostávať dostatočnej obživy."