Zápisky Mechtildy Magdeburskej o očistci

Slávna stredoveká mystička Mechtilda Magdeburská vymenila šľachtické sídlo v ktorom sa narodila, za kláštor v Helfe pri Eislebene, kde okolo roku 1285 dokonala svoju pozemskú púť.  

Svoje prvé mystické zážitky prežila už ako dvanásťročná, keď ju, ako sama uvádza, pozdravil Duch Svätý a toto pozdravenie sa potom opakovalo každý deň. Toto pozdravenie v nej vyvolalo túžbu byť všetkými opovrhovaná, i keď si to nezaslúžila, a hoci ju doma milovali a rešpektovali, rozhodla sa v roku 1230 odísť do magdeburského kláštora, kde pod duchovným vedením dominikánov viedla život modlitby a extrémneho umŕtvovania.  

Jej mystické zážitky sa stávali častejšími a boli takej povahy, že jej spovedník nepochyboval o ich Božskom pôvode, preto jej dal príkaz, aby ich zapisovala. Po roku 1270 vstúpila do domu cisterciánskych mníšok, kde strávila posledných dvanásť rokov svojho života a kde si najmä Mechtilda z Hackerbornu a Gertrúda Veľká veľmi vážili. 

Mechtilda z Magdeburgu sa počas svojich mystických zážitkov stretla aj s očistcom, ako svedčia jej zápisky. V jednom z nich píše, že medzi Bohom a Luciferom je dvojitý očistec a tiež ako diabol mučí duše.

"Náš ľudský brat Ježiš Kristus vstúpil so všetkými cnosťami na nebesia do výsosti svojho Božstva a tam za nám nikto nepríde, kto nemá podobne tiež všetky cnosti, lebo Svätá Trojica sa vznešene usadila nad všetkými vecami do rozkošnej výšky so všetkými svojimi cnostnými priateľmi." Píše, že sú vznešene krajší a bohatší na radosti podľa toho, akú chvályhodnú majú podobnosť, ktorú si sebou prinášajú, s ich božskými cnosťami.  

"Áno, cnosť za cnosťou, ktoré boli tu na zemi konané s dobrou vôľou a úprimnosťou, ozdobené láskou a dokonané bez hriechu, to sú v nebesiach struny, ktoré tam ustavične znejú bez konca z vernej duše i z tela dobrej vôle do Svätej trojice, až Otec ďakuje svojmu Synovi, že ju tam pritiahol s cnosťami a Syn oslavuje Otca, že ju stvoril, a Duch Svätý tak jemne núti Otca i Syna, až sa Svätá Trojica rozprúdi proti nej takou mocnou silou, a tak sladko rozospieva, že ju všetky veci s Bohom milujú a zbožňujú."

Oproti tomu je tak hriešny Lucifer, ako píše svätica, zapadnutý pod všetky veci, ale len s tými, ktorí zbožňujú a milujú necnosti. "Medzi Božou výsosťou a diablovou priepasťou je ešte dvojitý očistec." V týchto dvoch očistcoch sú rôzne muky a trýzne, ktoré takto popisuje: 

"Prvým očistcom je užitočné súženie, ktoré trpievame na tomto svete v rôznych útrapách. Druhý očistec je po tomto živote taký veľký, že sa začína pri pekelnom ústí a končí sa pri nebeskej bráne. Diabli však nemôžu trýzniť dušu ďalej, než na zemskom okruhu, vo vzduchu a na všetkých miestach, kde človek hrešil, a vo všetkých výškach, kde pokazil vzduch svojimi hriechmi. Tým ich diabol usvedčuje, preto sú ich hanba a ich trýznenie tým väčšie pre všetky hriechy, ktoré tu zostali neodpykané."

Ďalej píše, že ak potom boli šťastne vyslobodené z diabolských rúk, "potom horia samy v sebe bolestne s malou trýzňou. Po nej prichádzajú skrze pomoc a trpezlivé znášanie nad všetko trápenie, sú tak blízko nebu, že sa radujú, ale chýbajú im tri radosti: že nevidia Boha, že sa im nedostalo slávy a že nie sú korunované." Takýto je podľa mystičky očistec na zemi a vo vzduchu, medzi peklom a nebom. Ale ako sama dodáva, "je to tak v duchovnom zmysle, pretože duša, keď vyšla z tela, nemôže trpieť žiadne muky od pozemských vecí".

Píše, že videla v mukách rehoľníka, o ktorom mala počas jeho života dobrú mienku. Tri mesiace prosila s úprimnou bolesťou za jeho dušu, nech sa mu nikdy nestane, aby videla jeho trýzeň až večer v súdny deň. 

"Keď vypustil ducha, hneď mi bol ukázaný v modlitbe, ktorú som konala za dušičky. Videla som ho, ale nemohol mi ukázať svoje muky. Bol bledý, v bielej hmle. Pýtala som sa ho: ‚Beda, prečo nie si v nebi?‘ Odpovedal mi v ľútostivom zahanbení a celý uplakaný čítal nejakú knihu a všetky tie slová kričali, až sa nad ním kúrilo a s nimi všetky tie knihy, ktoré kedy čítal. Povedal: ‚Mal som priveľkú lásku k svetu v myšlienkach, slovách i správaní.‘ Pri nohách mu ležali dva draky a vysávali mu všetku útechu, ktorú mal dostať z kresťanstva preto, že si robil podľa svojej vôle a nie podľa návodu svojho preláta." 

Mystička sa ho pýtala, kde sú jeho nepriatelia, ktorí by ho mali trápiť a on jej odpovedal, že pre vznešenosť jeho rádu (bol to kazateľský rád) sa ho nikdy žiadny diabol nemohol dotknúť. "Mal som veľký boj so svojím telom a zamýšľal som jednu vec, ktorá - keby sa vykonala - bola by na veľkú škodu, preto ma Boh nenechal ďalej nažive. Horím sám v sebe, mučí ma moja vlastná vôľa."

V očistci sa nachádzajú aj kňazi, v mystičkiných zápiskoch sú zážitky s očistcom dvoch, zlých kňazov a  o očistci jedného dobrého kňaza.

"Je to dávno, čo som videla očistec, bol podobný ohnivej vode, ktorá vrela a hore bola potiahnutá temnou hmlou. Vo vode plávali duchovné ryby, podobné ľudským postavám. Boli to duše úbohých kňazov, ktoré sa na tomto svete vznášali pôžitkami všelijakých rozkoší a tu sa pálili v prekliatej nečistote, ktorá ich tak oslepuje, že nemôžu získať nič dobré. Po tejto vode plávali rybári bez člna a sietí, lovili svojimi však svojimi ohnivými pazúrmi, boli to diabli. Keď ich vytiahli na zem, duchovne ich zodrali z kože a hádzali ich do variaceho kotla, v ktorom ich strkali ohnivými vidlami."

O očistci dobrého kňaza zasa píše: "Jeden čistý kňaz zomrel vo svojej farnosti. Modlila som sa zaňho ako za iného človeka podľa kresťanského zvyku. A moja duša uvidela jeho dušu v slávnej dôstojnosti, ako by ešte bol v očakávaní nebeskej slávy. Štyri anjeli ho viedli do prvého neba a hrali mu na nebeských strunách - to bol jeho očistec, ktorým ho pripravovali k nebeskej slasti. Pýtala som sa ho, čo sa mu v tej zvláštnej dôstojnosti stalo a povedal mi: ‚Miloval som na zemi samotu a cvičil som sa len v modlitbe.‘ Pýtala som sa, prečo potom nevstúpil hneď do neba a on mi takto odpovedal: ‚Sláva, ktorú mám dostať za moje čisté kňazstvo je taká veľká, že do nej ešte nemôžem vojsť.‘"