Dieťa je dar, ale aj zodpovednosť. Nedá sa - keď nás prestane baviť, či sa nám znepáči - zahodiť kdesi do kúta. Je to dar od Boha, ktorý nám ho dáva do prenájmu. Lebo v skutočnosti patrí jemu, Stvoriteľovi. Týmto darom však Všemohúci vyznamenáva všetkých rodičov, keď im "prenájmom" vlastne prejavuje dôveru, že s ním naložia čo najlepšie.
Svet zvykne hovoriť, že čo si zasejeme, takú úrodu budeme žať. Dalo by sa povedať, že to platí aj u tohto daru - čo mu vštepíme, to si ponesie v sebe. Je to skutočne veľká zodpovednosť, lebo nás aj z toho raz čaká predloženie účtu.
U Antona Clareta y Clará by sa mohlo povedať, že "svätosť dostal do vienka". Ale nie je to tak, ako na všetkom, aj na svojej svätosti musíme pracovať. Anton Claret určite vďačí za svoju svätosť aj svojim rodičom, ktorí ho od prvého dňa jeho života viedli láskou k Bohu.
Anton Claret, ktorý bol pokrstený v deň sviatku Božieho narodenia, 25. decembra 1807, si na svojich rodičov pamätá ako na bezúhonných a bohabojných ľudí, veľmi oddaných Najsvätejšej sviatosti a Panne Márii.
Možno aj preto, keďže nebol veľký spáč, už ako päťročný, vždy, keď išiel spať a spánok neprichádzal, premýšľal o večnosti. Okolo jeho mysle sa neustále krútilo slovo "navždy". Vtedy si snažil, ako hovoril, predstaviť si obrovské vzdialenosti, ku ktorým pridával ďalšie a takto si uvedomoval, že nikdy nebudú mať koniec. "Vtedy ma striaslo a sám seba som sa pýtal, či tí, ktorí mali to nešťastie, že museli ísť do večnosti plnej bolesti, uvidia niekedy koniec svojho utrpenia. Budú musieť trpieť ďalej? Áno, navždy budú musieť znášať svoju bolesť."
Táto odvážna úvaha veľmi trápila malého, od prírody veľmi súcitného Antona. Už ako dospelý sa zdôveril: "Dôvodom je, ako som už povedal, že pre svoju mäkkú a súcitnú povahu, nedokážem zniesť pohľad na nešťastie či biedu bez toho, aby som nepomohol. Sám by som si odtrhol od úst chlieb, aby som ho dal chudobným. Ba čo viac, radšej by som ho ani nejedol, len aby som mal čo dať tým, ktorí o to prosia. Dokonca mám výčitky svedomia, keď mám niečo minúť na seba, ak pomyslím na potreby, ktorým môžem pomôcť. Nuž, ak na mňa tak silno doliehajú tieto dočasné telesné nešťastia, je pochopiteľné, čo cítim v srdci pri pomyslení na večné pekelné muky - nie pre seba, ale pre všetkých tých, ktorí dobrovoľne žijú v smrteľnom hriechu."
Jeho detský súcit sa prejavil aj počas vojny za nezávislosť v rokoch 1808 až 1814. Len čo sa ľudia dozvedeli, že prichádza armáda, všetci sa rozutekali. "Pri poslednej evakuácii, keď som mal štyri alebo päť rokov, som išiel pešo a pomáhal som starému otcovi Clarovi, otcovi mojej matky. Bola noc a zrak mu slabol, takže som ho prevádzal cez prekážky s takou trpezlivosťou a láskavosťou, že ten úbohý starec bol veľmi rád, keď videl, že som neušiel za svojimi bratmi a bratrancami, ktorí nás dvoch opustili. Až do jeho smrti som mu vždy prejavoval veľkú náklonnosť - a nielen jemu, ale aj všetkým starým a nevládnym ľuďom."
Neznášal, keď sa niekto posmieval starým ľuďom a okrem toho "keď som sedel v kostole a vošiel starý človek, ochotne som vstal a uvoľnil mu miesto. Starých ľudí som na ulici vždy zdravil, a ak som mal to potešenie sa s niektorým z nich porozprávať, nesmierne som si to užíval. Kiežby som bol vedel rady týchto starších pánov aj náležite využiť."
Sotva dovŕšil šesť rokov, začal chodiť do školy, ktorú nebral "ako za trest". Nevynechal jeden deň vyučovania a ako sám napísal, okrem dobrého učiteľa v škole mal aj nemalý dar z neba - dobrých rodičov, ktorí spolupracovali s učiteľom pri formovaní jeho chápania pravdy a pri výchove jeho srdca k praktizovaniu náboženstva a všetkých cností.
Jeho otec mu nakázal, aby každý deň po obede čítal duchovnú knihu. Tento čas, strávený s knihami veľmi prispel k jeho posväteniu.
Vo svojom životopise píše: "Rodičia a učiteľ ma neviedli len k pravdám, ktorým som mal veriť, ale aj k čnostiam, ktoré som mal uplatňovať v živote."
Z ďalších riadkov sa dozvedáme, že blížni mu vštepovali, aby si nikdy neprisvojoval, ani netúžil po tom, čo patrí iným a keď čosi nájde, aby nález odovzdal majiteľovi. "Stalo sa, že raz po škole, keď som kráčal ulicou domov, zbadal som na zemi mincu. Zdvihol som ju a premýšľal, komu ju mám vrátiť. Keďže som na ulici nikoho nevidel, usúdil som, že musela vypadnúť z okna najbližšieho domu. Pristúpil som teda k domu, vypýtal si jeho pána a mincu mu odovzdal."
Výchova jeho rodičov spočívala aj v tom, že ho odmala viedli k poslušnosti a odovzdanosti. A tak bol Anton "vždy spokojný s tým, čo sa urobilo, rozhodlo, alebo čo som dostal - či už išlo o jedlo, alebo oblečenie. Nepamätám si, že by som niekedy povedal ‚Toto sa mi nepáči‘, alebo ‚Chcem tamto‘."
Ako priznal, bol na takýto spôsob zmýšľania tak zvyknutý, že aj neskôr - keď už bol kňazom - a matka sa ho pýtala: "Anton, chcel by si toto?" zakaždým odpovedal: "Vždy sa mi páči to, čo sa páči tebe." A keď mu mama povedala, že vždy sú veci, ktoré máme radšej než iné, odpovedal jej: "Najradšej mám práve to, čo mi dáš ty." Úžasné plnenie štvrtého bodu Desatora!
Hoci už ako malý chlapec vravel, že sa chce stať kňazom, nereptal, keď ho otec, ktorý vyrábal nite a látky, zamestnal vo svojej továrni. "Poslúchol som bez slova, bez kyslého výrazu či akéhokoľvek náznaku nevôle. Pustil som sa do práce zo všetkých síl a nikdy som nestrávil deň zaháľaním či polovičatým prístupom. Všetko som robil najlepšie, ako som vedel, len aby som svojich drahých rodičov ani v najmenšom nesklamal, pretože som ich veľmi miloval a oni milovali mňa."
A i keď bol synom majiteľa továrne, bez reptania vykonával každú prácu, ktorou ho otec vo výrobe poveril. Prechádzal tak mnohorakosťou a stretával sa s rôznymi robotníkmi. "Dlhý čas sme spolu s ďalším mladíkom mali na starosti konečnú úpravu práce všetkých ostatných v dielni. Vždy, keď sme museli niekoho upozorniť na chybu, veľmi ma to trápilo; napriek tomu som si svoju povinnosť plnil. Vždy som sa snažil nájsť niečo pozitívne, čo by sa dalo o hotovom výrobku povedať. Vyzdvihoval som jeho prednosti a hovoril, že to či ono je veľmi dobré, no zároveň som poukázal na konkrétny nedostatok s tým, že ak by sa tieto drobné chyby odstránili, bola by to skutočne dokonalá práca."
Týmto prístupom si získal rešpekt pracovníkov, ktorí si od neho vždy dali povedať a napravili chyby. "Môj priateľ, ktorý bol síce lepší pracovník než ja, no chýbal mu tento dar láskavosti, sa však vždy rozrušil, keď musel niekoho napomenúť. Robotníkov ostro karhal, tí sa hnevali a často ani nevedeli, čo presne majú napraviť. Z toho som sa naučil, že s každým - aj s tými najhrubšími ľuďmi - treba zaobchádzať láskavo a prívetivo a že láskavosťou možno dosiahnuť oveľa viac než tvrdosťou či podráždenosťou.
Na svätom Antonovi sa láskyplné vedenie jeho rodičov podpísalo aj na tom, že ho odmalička priťahovali zbožnosť a náboženstvo. "Chodieval som na svätú omšu počas všetkých sviatkov i prikázaných dní, ba aj v iné dni, kedykoľvek to bolo možné."
Aj tu sa ukázalo, ako dobre ho rodičia viedli. "Vo sviatočné dni som sa vždy zúčastňoval na dvoch omšiach - tichej a slávnostnej, vždy spolu s otcom. Nepamätám si, že by som sa v kostole niekedy hral, obzeral sa okolo seba, alebo rozprával."
"S veľkou vierou som sa zúčastňoval na všetkých obradoch našej svätej viery." A najradšej mal tie, ktoré boli spojené s Najsvätejšou sviatosťou: "Zúčastňoval som sa na nich s veľkou zbožnosťou a radosťou. Okrem neustáleho dobrého príkladu môjho otca, ktorý mal k Najsvätejšej sviatosti hlbokú úctu, som mal to šťastie, že som objavil knihu s názvom Ježišova láskavosť v Najsvätejšej sviatosti voči ľudstvu a nevďačnosť ľudstva voči Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti." Tú knihu si tak veľmi zamiloval, že sa ju naučil naspamäť.
Keď ako malý chlapec dostal ruženec, "tešil som sa z neho viac než z akéhokoľvek veľkého pokladu." Približne v tom čase objavil v domácej knižnici knihu Ružový ker, v ktorej boli okrem pekných obrázkov aj vysvetlenia tajomstiev ruženca. "Naučil som sa z nej, ako sa modliť ruženec, litánie a iné modlitby. Keď sa o tom dozvedel môj učiteľ, veľmi sa potešil a nechal ma kľaknúť si vedľa seba v kostole, aby som mohol viesť modlitbu ruženca. Keď starší chlapci videli, že som si tým získal učiteľovu priazeň, naučili sa to tiež. Odvtedy sme sa vo vedení modlitby striedali každý druhý týždeň, takže sa všetci naučili a praktizovali túto svätú pobožnosť, ktorá je po svätej omši tou najužitočnejšou."
Ruženec si tak obľúbil, že sa ho modlil nielen v kostole, ale každý večer aj doma, tento zvyk vypozoroval u svojich rodičov. Keď po skončení ľudovej školy pracoval v otcovej továrni, denne sa ho modlil s kolegami. "Tí popri tom, ako som ich viedol v modlitbe, naďalej pracovali. Prvú časť sme sa modlili pred raňajkami o ôsmej, druhú pred obedom na poludnie a tretiu pred deviatou večer, keď odchádzali domov na večeru."
Modlitba ruženca nebola jediná pobožnosť. "Okrem celého ruženca, ktorý sme sa modlili každý pracovný deň, sme sa každú celú hodinu modlili ‚Zdravas Mária‘ a v príslušnom čase modlitbu ‚Anjel Pána‘."
Vzťah s Pannou Máriou si budoval aj návštevami kostola, kde sa pred obrazom Panny Márie Ružencovej s ňou rozprával a modlil sa s dôverou. "Predstavoval som si akýsi drôt, ktorý vedie od obrazu predo mnou k jeho nebeskému originálu. Hoci som vtedy ešte nevidel telegrafné vedenie, predstavoval som si, aké by to bolo mať telegrafné spojenie s nebom. Neviem opísať, aký pozorný, horlivý a zbožný som vtedy pri modlitbe bol - no vtedy som taký býval viac než dnes."
Ako malé dieťa často navštevoval so svojou veľmi zbožnou sestrou Rosou svätyňu Panny Márie zvanú Fussimanya, vzdialenú od ich domu asi päť kilometrov. "Nedokážem opísať zbožnosť, ktorú som v tejto svätyni pociťoval. Ešte skôr, než som tam dorazil, len čo som zbadal obrysy kaplnky, zmocnilo sa ma také dojatie, že sa mi do očí tlačili slzy nežnosti. Začínali sme sa modliť ruženec a v modlitbe sme pokračovali celou cestou až ku kaplnke."
"Celou mojou radosťou bolo pracovať, modliť sa, čítať a premýšľať o Ježišovi a Márii. Rád som zachovával ticho a hovoril som veľmi málo, pretože som mal rád samotu a nechcel som, aby ma niekto vyrušoval v myšlienkach. Vždy som bol spokojný, šťastný a so všetkými som žil v pokoji. Nikdy som sa s nikým nepohádal ani nepobil - či už išlo o malú alebo veľkú vec.
Ale nebolo vždy všetko ideálne, či ružové. Anton Claret vo svojom životopise píše: "Práve keď som sa zaoberal týmito svätými myšlienkami, ktoré tak tešili moje srdce, zrazu na mňa doľahlo strašné a rúhavé pokušenie namierené proti Preblahoslavenej Panne Márii. Bola to tá najväčšia bolesť, akú som kedy v živote zažil. Bol by som radšej v pekle, len aby som sa ho zbavil. Nemohol som jesť, spať ani sa pozrieť na jej obraz. Aké to bolo utrpenie! Išiel som na spoveď, no keďže som bol príliš mladý na to, aby som sa vedel dobre vyjadriť, spovedník moje slová zľahčil, a tak som zostal v rovnakej ťažkej situácii ako predtým. Aká to bola trpkosť! Toto pokušenie trvalo dovtedy, kým mi sám Pán neprišiel na pomoc."
Nebolo to jediné pokušenie, ktoré naňho zaútočilo. Ďalšie, ktoré prišlo, sa týkalo jeho matky. "Veľmi ma milovala a ja som ju mal tiež rád. Pocítil som voči nej veľkú nenávisť a odpor, no aby som toto pokušenie prekonal, nútil som sa správať k nej s veľkou nežnosťou a pokorou. Spomínam si, že keď som sa spovedal a hovoril svojmu duchovnému vodcovi o tomto pokušení i o spôsoboch, akými som ho prekonával, opýtal sa ma: ‚Kto ti povedal, aby si takto konal?‘ Odpovedal som: ‚Nikto, otče.‘ Vtedy mi povedal: ‚To ťa učil sám Boh, syn môj; pokračuj v tom, čo robíš, a buď verný jeho milosti.‘"
Rovnako ako svätý Páter Pio nemal rád rúhavé slová, ani v prítomnosti Antona Clareta sa nikto neodvážil používať neslušné slová, ani viesť nevhodné reči. "Raz som sa ocitol v skupine mladíkov - zvyčajne som sa k nim nepripájal, pretože som dobre vedel, aké reči sa na takýchto stretnutiach vedú - a jeden z tých slušnejších mi povedal: ‚Radšej odíď, Anton. Budeme hovoriť o zlých veciach.‘ Poďakoval som mu za radu a odišiel som a už nikdy viac som sa k nim nepripojil."
Svätého Antona Clareta formovali nielen rodičia, ale tiež škola. Dostal dobrý základ pre to, aby pochopil, že pravá evanjelizácia nie je len hlásanie slova, ale tiež riešenie sociálnych a ekonomických výziev. Chudobní a ľudia na okraji spoločnosti mu neboli cudzí, svoj súcit premieňal na modlitbu a skutkami pomáhal dušiam k spáse.
Svätý Anton Mária Claret, ty si bol horlivým misionárom a Božím služobníkom, s neochvejným zápalom si šíril evanjelium a vychádzal v ústrety dušiam, túžiacim po Kristovej láske. Prihováraj sa za nás, aby sme aj my boli naplnení rovnakou horlivosťou pri hlásaní evanjelia svojimi slovami i skutkami. Pomôž nám vnímať potreby našich blížnych a reagovať na nich duchovne i materiálne, a nasledovať tak tvoj príklad súcitu a služby. Svätý Anton Mária Claret, oroduj za nás. Amen.
.png)
0 Comments