Žena, ktorá bola veľkou pomocníčkou svätého Ignáca z Loyoly

Založenie rôznych nábožných spoločností a rehoľných rádov si vyžadovalo nielen charizmu, ale aj odhodlanie a rozhodnutie mužov a žien, ktorí sa zasvätili božskému poslaniu, pre ktoré sa narodili. Aby však mohli pokračovať vo svojej práci, potrebovali tiež finančnú podporu. 

V živote svätého Ignáca zohrala v tomto prípade kľúčovú úlohu žena, ktorá ho "sponzorovala". 

V šestnástom storočí hľadal mladý muž, ktorý sa volal Ignác, osvietenie, stretol na svojej ceste skupinu žien, ktoré mu pomohli uskutočniť jeho sen. Okolo roku 1522 strávil v jaskyni v Manrese niekoľko mesiacov, aby tam formoval svojho ducha a hľadal odpovede na svoje otázky. A práve tam zasiahli slová tohto múdreho žena niekoľko bohatých žien s hlbokou vierou. Neváhali mu preto ponúknuť materiálne statky, potrebné na to, aby sa Ignác mohol posunúť vpred.

O rok neskôr, keď bol Ignác v Barcelone, vstúpila do jeho života ďalšia zbožná žena, šľachtičná Isabel Roserová. Svätého z Loyoly videla v kostole. Bol skromne oblečený, ale ju upútal najmä tým, že sa zbožne modlil, preto ho po modlitbe neváhala pozvať k nej domov na večeru.  

Počas večere si Isabel s manželom, bohatým obchodníkom Juanom vypočuli Ignáca, a jeho rozprávanie o tom, že nejaký čas strávil v Manrese a teraz putuje do Svätej zeme ich dojali. 

Pani Isabel sa odvtedy stala jeho dobrodinkou. Platila mu štúdium a podporovala všetky jeho rozhodnutia. Medzi ňou a Ignácom bola bohatá korešpondencia, v ktorej ju svätec s úctou nazýval "matkou".

Po rokoch úsilia a práce sa v roku 1540 zrodila Spoločnosť Ježišova - Tovarišstvo. Šľachtičná Isabel sa cítila byť dôležitou súčasťou tohto veľkého diela a keď o rok neskôr ovdovela, pocítila túžbu pripojiť sa k Ignácovi na jeho ceste vytvorením ženskej vetvy Spoločnosti.

Vtedy medzi oboma začalo ťažké obdobie. Ignác totiž nepomýšľal na ženskú vetvu svojho nového rehoľného rádu. Jedným z hlavným poslaní bol totiž pútnický život, premiestňovanie sa z jedného miesta na druhé, čo bolo v tej dobe nepredstaviteľné pre ženu, pre ktorú bol vyhradený domáci, alebo kláštorný život.

Isabel Roserovú však jeho odmietnutie neprinútilo vzdať sa. Odišla do Ríma so svojou dvornou dámou Franciscou Cruyllasovou a priateľkou Lucreziou di Bradine, aby tu dosiahla svoj cieľ. Na Vianoce v roku 1545 získala povolenie od pápeža Pavla III. zložiť sľuby ako členky Spoločnosti Ježišovej a istý čas potom pracovali v dome svätej Marty v Ríme, ktorý financovali a spravovali, a kde sa starali o prostitútky.

O deväť mesiacov neskôr im však pápež zrušil povolenie byť súčasťou Spoločnosti Ježišovej a Isabel musela akceptovať, že Ignácova kongregácia nikdy neprijme do svojich radov ženy. Vrátila sa do Barcelony a vstúpila do kláštora klarisiek. Naďalej si písala so svätým Ignácom a cítila k nemu rovnakú náklonnosť, ako v čase, keď ho podporovala, aby mu pomohla splniť jeho sen.  

Možno by sa iná žena na jej mieste v duchu príslovia "za dobrotu na žobrotu" urazila, Isabel však bola nielen šľachtičná, ale aj veľkoryso šľachetná, a táto "malá roztržka" nedokázala medzi ňu a svätého dať rozkol. Naďalej pestovali citlivé puto, ktoré ich spájalo a vždy sa vzájomne veľmi rešpektovali.