16.4.26
Aké boli posledné chvíle svätej Bernadety?
Písal sa 8. december 1854, keď sa v rímskom chráme svätého Petra konala nezabudnuteľná slávnosť, na ktorú upierali oči katolíci celého sveta. Svätú omšu celebroval jeden zo štyridsaťpäť prítomných kardinálov. Pápež Pius IX. kľačal vedľa sochy svätého Petra a po Credo zdvihol ruky k nebu a volal k Duchu Svätému o pomoc. Prítomným neušlo jeho rozochvenie.
Kristov námestník sa potom zdvihol a jeho zrak i tvár sa leskli svätým zanietením. Za hlbokého ticha začal prehlasovať Urbi et Orbi celému svetu: "Z vnuknutia Ducha Svätého, k úcte svätej a nerozdielnej Trojici, k úcte a ozdobe panenskej Božej Rodičky, k povýšeniu katolíckej viery a rozmnoženiu kresťanského náboženstva prehlasujeme, oznamujeme a ustanovujeme mocou nášho Pána Ježiša Krista, svätých apoštolov Petra a Pavla a našou vlastnou, učenie, hlásajúce, že blahoslavená Panna Mária v prvom okamihu svojho Počatia so zvláštnymi milosťami a výsadami všemohúceho Boha, pre zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, bola uchránená od všelijakej poškvrny dedičného hriechu, je Bohom zjavená pravda a preto sa má všetkými veriacimi pevne a stále veriť." Pápež zmĺkol.
Pod dojmom jeho slov bolo ešte chvíľu ticho, ale potom nastalo nesmierne pohnutie. Jedni padali na kolená, druhí plakali, iní zasa jasali, alebo sa objímali. Do tejto radosti v chráme sa rozzvučali zvony Ríma, rany z diel a jasot ľudí, tiesniacich sa vonku.
Teraz sa však presuňme z Ríma do Lúrd, k rieke Gáva, kde sa niekoľko rokov pred touto slávnosťou osemnásťkrát zjavila Nepoškvrnená Panna Mária vo vtedy, takmer neznámej, jaskyni Massabielle, dievčine Bernadete, chudobnej na majetky, ale bohatej na kresťanské cnosti. Ju si Kráľovná nebies vybrala, aby jej oznámila svetu nebeské posolstvo.
.png)
Keď Bernadeta splnila svoju úlohu, odišla do penzionátu, kde sa pod vedením sestričiek naučila poriadne čítať a písať, okrem toho pomáhala v kuchyni a v krajčírskej dielni. Spoločne so sestričkami konala aj zbožné cvičenia, prijímala návštevy a cvičila sa ticho znášať kríže. Koho Boh miluje, toho krížom navštevuje. A to sa uskutočňovalo aj na Bernadete najmä v rokoch 1864 až 1866, keď znášala hrozné bolesti zubov, reumu, pľuvanie krvi, búšenie srdca a astmu.
Preto bola pre chorobu posledné tri roky verejne a aj navonok nečinná. Keď sa raz predstavená rozhodla ju vyskúšať, spýtala sa Bernadety: "Čo robíte, tu v posteli, leňoch?" A ona jej skromne odpovedala: "Konám svoju povinnosť." Na otázku, akú?, odpovedala: "Byť chorou."
Počas zimy v roku 1877 sa jej vytvoril na pravom kolene vred, ktorý jej vo dne, v noci, spôsoboval hrozné bolesti. Trvali celý rok. Po roku sa lekár vyjadril, že to ešte môže trvať mesiace, ale že už nie je ďaleko od konca svojho života. Začiatkom zimy v roku 1878 sa jej totiž spravila na kolena veľká hrča a noha jej celkom zmeravela. Bernadetine bolesti sa stupňovali až k mučeníctvu a bolo ju počuť ako šepká: "Môj Bože, obetujem ti to. Môj Bože, ja ťa milujem." A často prosila sestry o odpustenie, že im svojou chorobou a svojou nedostatočnosťou spôsobila mnoho starostí. A predsa trpela ako svätica a ukázala svoju pravú lásku ku krížu.
V tej dobe si zapísala: "Ó kríž, ty si oltár, na ktorom umierajúc sa chcem obetovať s Ježišom. Srdce Ježišovo so svojimi pokladmi je moje dedičstvo. V ňom chcem žiť, v ňom v pokoji skonať uprostred bolestí."
Bernadeta, ktorá po celý život konala pobožnosti k vznešenej Božej Matke, na sviatok svätého Jozefa prosila svätého pestúna o milosť dobrej smrti. So svetom mala už dávno vyrovnané účty, jej misia sa už končila - Francúzsko a celý kresťanský svet vzdáva hold "Nepoškvrnenej Panne". Mnohé sporné body ohľadom udalostí pri jaskyni Massabielle ústne aj písomne objasnila a jej duša už celkom patrí nebeskému ženíchovi. Čo by ho malo dlhšie zadržiavať, aby si ju nevzal k sebe do večných príbytkov?
Dňa 28. marca 1879 s vrúcnou zbožnosťou prijala sviatosť umierajúcich a pašijový týždeň bol pre ňu najbolestnejší týždeň, aký kedy prežila. Ale i tak svojou trpezlivosťou v bolestiach ukázala ten najkrajší príklad odovzdanosti do Božej vôle. V noci z Veľkonočnej nedele na pondelok bola navštívená vnútorným utrpením a často ju bolo počuť volať: "Odíď satan!"
V utorok ju navštívil domáci duchovný otec Febvre a Bernadeta sa mu posťažovala, že ju diabol chcel ľakať, ale pri vyslovení mena Ježiš zmizol. Ešte dopoludnia jej bolo podané Telo Pána a potom si ešte raz dala zavolať kňaza, aby sa vyspovedala. Spovedník si vypočul jej obžalobu a udelil jej plnomocné odpustky pre hodinu smrti. Potom ju vyzval, aby s úplne vrúcnou láskou svojej duše obetovala Bohu obeť svojho života. "Akú obeť?" spýtala sa živo a dodala: "To nie je žiadna obeť, zanechať biedny život, v ktorom sa nachádza toľko ťažkostí."
V stredu, 16. apríla 1879 Bernadeta zomrela a zároveň sa narodila pre nebo. Už ráno sa ukazovali prvé známky nastávajúceho smrteľného zápasu. Všetci prítomní sa začali modliť modlitby za umierajúcich. "Ale vy ma nechávate priskoro hovoriť tieto modlitby, ešte neprišiel pravý okamih," šepkala Bernadeta, ale potom pokorne zložila ruky a vrúcne sa s nimi modlila.
Okolo poludnia vyjadrila prianie, aby ju položili do pohovky a čoskoro prišlo nebezpečenstvo smrti. Domáci kňaz sa druhý raz modlil modlitby za umierajúcich a upozornil ju na slová Svätého písma: Na srdce si ma pritlač ako prsteň, ako pečať na svoje rameno (Pie 8, 6). Bernadeta uchopila kríž a tisla si ho na svoje srdce. Jedna spolusestra sa jej pýtala, či veľmi trpí a Bernadeta odvetila: "To všetko je dobré pre nebo. Chcem najblahoslavenejšiu Pannu prosiť a tešiť, nie žiadnu útechu, ale silu a trpezlivosť." Zatvorila oči a modlila sa: "Môj Bože, milujem ťa z celého svojho srdca, z celej svojej duše a zo všetkých síl."
Blížila sa tretia popoludňajšia hodina a Bernadeta pocítila smäd. Podali jej pohár s vodou, vypila niekoľko kvapiek a už sa priblížila veľká hodina, keď so Spasiteľom mohla povedať - Je dokonané. A ako sa počas života považovala za nič, tak chcela aj v najväčšej pokore skonať ako hriešnica, dôverujúc v pomoc Matky milosrdenstva a naposledy sa pomodlila: "Svätá Mária, Matka Božia, pros za mňa hriešnu, pros za mňa úbohú, pros za mňa úbohú teraz, i v hodinu mojej smrti."
Po tomto jej poslednom vzdychnutí nasledoval záchvat, Bernadeta sklonila hlavu a zomrela. Krátko predtým odbili tri hodiny. Hodina smrti Ježiša...
Bernadetine telo, strhané utrpením, sa zakrátko po smrti začalo meniť. Na tvári sa jej rozprestrela neopísateľná spanilosť, a až do dňa pohrebu zostali jej ruky ohybné a mali prirodzenú farbu. Z jej tela nevychádzal žiadny zápach, poukazujúci na rozklad. Tri dni bola vystavená v rakve, ku ktorej prichádzali zástupy, aby sa mohli k svätici pomodliť, či sa jej niečím dotknúť, alebo sa jej odporúčať.
Po zádušnej omši a pokropení bola v sprievode prenesená do záhradnej kaplnky svätého Jozefa a v prítomnosti biskupa, duchovných a kláštorných sestier bola jej dubová rakva ešte raz otvorená, aby sa s ňou rozlúčili. K nohám jej položili krištáľovú nádobu s pergamenom, na ktorom bol jej životopis. Potom rakvu nanovo zatvorili, presunuli ju do druhej truhly a zapečatenú spustili do hrobky pod oltár svätého Jozefa.
Na jednoduchý náhrobný kameň dali sestry nápis: "Boh je láska. Tu odpočíva v pokoji Pána Bernadeta Soubirousová, ktorá bola v roku 1858 najblahoslavenejšou Pannou oblažená viacerými zjaveniami. V kláštore sa volala Mária Bernarda. Zomrela v materskom kláštore Milosrdných sestier v Nevers 16. apríla 1879 vo veku 36 rokov a dvanásť rokov rehoľných sľubov. Tu je moje miesto, tu chcem bývať, lebo som si toto miesto vyvolila. Žalm 131,14. Odpočívaj v pokoji!"
Ó Bože, ochranca a priateľ pokorných, ktorý si svoju služobnicu, svätú Máriu Bernardu, ráčil oblažiť zjavením a rozhovormi Nepoškvrnenej Panny, daj, vrúcne ťa prosíme, aby sme nasledujúc prostú cestu viery došli k tvojmu blaženému nazeraniu v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého. po všetky veky vekov. Amen.
Žiadne komentáre: