23.4.26
Na tento nebeský poklad by sme nemali zabúdať
Malebné mestečko Genazzano, rozprestierajúce sa na kopci regiónu Lazio, určite očarí každého návštevníka svojou stredovekou architektúrou, typickými talianskymi úzkymi kľukatými uličkami a "nalepenými domami na seba" s izbami a poschodiami.
Jeho názov pochádza od starovekého rímskeho rodu Genucia, pre ktorých sa práve toto miesto stalo obľúbenou oddychovou zónou. Tu sa narodil pápež Martin V., či kardinál Vincenzo Vannutelli. Ale neboli oni, kto toto mesto preslávil...
V Genazzane sa nachádza päť kostolov, no najdôležitejším svätostánkom je Svätyňa Matky dobrej rady. Svedčia o tom nespočetné kroky pútnikov, ktorí sem prichádzajú, aby sa pomodlili pred freskou Madony s dieťaťom, ktorá sa tu zázračne objavila na stene kostola 25. apríla 1467.
V Cirkvi si uctievame Pannu Máriu pod mnohými titulmi. Nežný obraz matky a dieťaťa je zároveň veľmi ľudský a tak ilustruje hlbokú duchovnú pravdu. Mária, matka svojho malého Syna, je tiež jeho prvou a najvernejšou učeníčkou. Ten, ktorý je jej Pánom, ju s láskou objíma, zatiaľ čo ona, jeho matka, od neho prijíma slová múdrosti a rady.
Čo je na tejto jednoduchej freske Panny Márie, už poznačenej časom také zvláštne?
Prvé správy o tejto úcte pochádzajú z malého mesta v albánskych horách, Skadaru. Staroveká tradícia hovorí, že v polovici 13. storočia sa tam záhadne objavila freska Božej Matky s jemnými materskými črtami, ktorú anjelské ruky priniesli z Východu v rovnakom čase, ako bol do Loreta prenesený Svätý domček z Nazareta.
Na mieste, kde sa freske takým tajomným spôsobom objavila, sa postavila svätyňa, ktorá sa veľmi rýchlo stala pútnickým miestom. Mnohí Albánci denne chodili k nohám svojej patrónky, ktorú volali Panna Mária Skadarská, alebo Zvestovania, aby ju prosili, či jej ďakovali za milosť. V roku 1423 však mesto dobyli Turci pod vedením sultána Murada II. a k prosbám pútnikov sa pridala nová modlitba, za oslobodenie z jarma, ktoré ich utláčalo.
Panna Mária dve desaťročia "skúšala" vytrvalosť svojich detí, až kým im v roku 1443 neposlala osloboditeľa národa Castriotu, známejšieho ako Skandenberg. Tento albánsky knieža bol pri útoku v roku 1423 unesený a násilne z neho spravili janičiara. Využil však plánovaný vpád do Uhorska a spolu s ďalšími tristo katolíkmi, ktorí boli rovnako nedobrovoľnými janičiarmi, sa vrátil do kresťanských radov, aby bojujúc pod zástavou kríža rýchlo znovu dobyl územie, ktoré mu patrilo dedičstvom a Albánsko, oslobodené od tureckého útlaku mohlo 13. novembra 1443 opäť počuť dlho odmlčané kostolné zvony.
Kresťanská viera sa však krátko po smrti kniežaťa ocitla na úpadku. Oltár patrónky už nezdobili kvety, ani sa pri jej nohách veriaci nemodlili ako predtým. Rozkol sa rozšíril po celom Albánsku a navyše nad ním visela hrozba novej tureckej nadvlády. V tomto neradostnom rozpoložení sa dvaja kniežací vojaci De Sclavis a Juraj ocitli pred dilemou - utiecť a opustiť svoju patrónku, alebo sa nechať zajať moslimami. Aby vyriešili svoje pochybnosti, ponáhľali sa k svätému obrazu a prosili o radu.
Keď si potom večer ľahli, Jurajovi sa v tú noc snívalo o Matke Božej, prikázala mu, aby sa pripravil na dlhú cestu. Len čo sa ráno prebudil, utekal za Sclavisom, aby mu rozpovedal svoj sen. Jeho spoločník dostal v sne tiež podobnú správu.
Naradostení sa vybrali do svätyne, aby sa poďakovali Panne Márii a vtedy sa stalo čosi zázračné - kým sa modlili, freska sa jemne oddelila od steny a zahalená bielym a žiarivým oblakom sa začala pohybovať von z kostola. Obaja muži ju nasledovali a sprevádzali ju tridsať kilometrov až k brehom Jadranského mora. Obraz pokračoval v ceste po mori a oni si s úžasom uvedomili, že voda pod ich nohami zostala pevná. Takto prešli vyše päťsto kilometrov od Skadaru do Ríma, pričom nepocítili smäd, hlad, ani horúčavu či zimu, alebo únavu.
Ako obraz pokračoval v ceste po mori, s úžasom si uvedomili, že voda pod ich nohami zostala pevná. Takto prešli – nevie sa, ako dlho – viac ako päťsto kilometrov, ktoré delia Skadar od Ríma, bez toho, aby trpeli smädom, hladom, horúčavou, zimou alebo únavou. Pred bránami Večného mesta im však freska zmizla z dohľadu a muži si v zúfalosti mysleli, že je to trest za nejakú chybu. Ale neskôr sa opäť stretli so zázračnou freskou v malej dedinke Genazzano neďaleko Ríma.
V tejto dedinke, ležiacej necelých päťdesiat kilometrov od Ríma, žila vdova, veľká ctiteľka Panny Márie dobrej rady a augustiniánska terciárka Petruccia Nocera, ktorá bola znepokojená stavom, v akom sa momentálne nachádzalo kresťanstvo, preto neustále prosila Nebo o božský zásah.
Jedného dňa mala zjavenie - Panna Mária, zobrazená na zázračnej freske v Skadare, opustí Albánsko a za svoje nové panstvo si vyberie Genazzano. Petruccia mala znovu postaviť starobylý chrám, zasvätený vzývaniu Panny Márie dobrej rady, aby v ňom umiestnila svätý obraz. Vdova sa pustila hneď do práce, ktoré však vyžadovali dosť veľa prostriedkov, ale aby splnila nebeské poslanie, vzdala sa aj vlastného domu.
Plány stroskotali hneď po tom, čo múry dosiahli výšku iba jedného metre z prozaického dôvodu - peniaze došli a práce sa tak museli prerušiť. Osemdesiatročná Petruccia sa stala terčom posmechu a výsmechu spoludedinčanov. Ale Tešiteľka trpiacich ju v tom nenechala samu.
Keď sa 25. apríla 1467 v Genazzane oslavovalo, prebiehal tam aj jarmok, usporiadaný na pamiatku patróna svätého Marka so všetkým k takému jarmoku patrí. A vtedy sa obyvateľom naskytol uprostred živej zábavy a kriku predavačov nečakaný pohľad, pri ktorom všetci stíchli úžasom, keď na jednu z nedokončených stien kaplnky svätého Blažeja pomaly zostúpil žiarivý oblak. A až sa mykli, keď sa zvony všetkých kostolov v mestečku zázračne rozozvučali.
Prekvapení, možno aj vyľakaní ľudia sa hneď pobrali do kaplnky a keď lúče svetla začali slabnúť, mohli sa oddať kontemplovaniu fresky Madony s Ježiškom v náručí. Zotrvali pred ňou celú noc v pocitoch lásky a vďačnosti.
Ako to už býva, správa o svätej freske sa bleskovo rozšírila a začali k nej prichádzať pútnici zo všetkých kútov sveta, aby prosili o milosti, či poďakovali za prijaté priazne a vďaka ich darom sa kostol mohol zrekonštruovať a dokončiť. Prúd zázrakov, vykonaných na príhovor Panny Márie bol taký veľký, že len za prvé tri mesiace ich bolo zaznamenaných 167. Aspoň s niektorými vás zoznámim.
Antonietto z Castelnuova mal verného služobníka Konštantína z Carolis, ktorý však bol postihnutý ťažkou chorobou a po prijatí sviatostí odovzdal svoju dušu Bohu. Antonietto, ktorý si svojho sluhu veľmi vážil, sa poklonil vedľa mŕtveho tela a sľúbil, že ak ho Panna Mária privedie k životu, prinesie ho k oltáru v Gennazane, aby jej poďakoval. Jeho odvážnu modlitbu Božia Matka prijala a na úžas prítomných Konštantín otvoril oči, posadil a prosil si jesť.
Keď sa potom dozvedel o sľube, ktorý jeho pán dal Panne Márii, vydal sa s ním na cestu, aby pri posvätnej freske poďakoval za taký úžasný zázrak.
Viac než o zdravie tela však Svätá Panna bdie nad zdravím duší svojich detí. To sa týkalo aj Niccolu Greca, ktorého po vypití začarovaného likéru posadol zlý duch, ktorý ho privádzal od zúrivosti do delíria a stávalo sa, že ho videli pobehovať s vytaseným mečom. Jeho znepokojení rodičia sa dopočuli o zázračnom obraze v Gennazane a rozhodli sa priviesť k nemu svojho úbohého syna.
Len čo priviedli Niccolu do kaplnky, démon z neho vyšiel a on znovu nadobudol zdravie a pokoj, ktoré už dávno stratil.
Naša Pani z Genazzana našla liek aj na duchovnú chorobu, ktorou bola nevera. Antonia Cerroni z Pisciana sa vysmieval zázrakom, ktoré vykonal svätý obraz. Hovoril, že je to len fantázia, vytvorená medzi veriacimi, preto sa smial a posmieval novej zbožnosti, ktorá sa medzitým čoraz viac šírila. Raz však potreboval vybaviť nejaké záležitosti, kvôli ktorým musel cestovať do Genazzana. Tam ho premohla zvedavosť a rozhodol sa vojsť do kostola, kde sa údajne diali zázraky. Lenže sotva prekročil prah svätyne, spadol na zem a nohy mu ochrnuli.
Antonio si uvedomil, že je to trest za jeho očividnú bezbožnosť a so slzami v očiach prosil o milosť a verejne vyznal svoj hriech. Keď potom dokončil svoju modlitbu, pocítil, že má v nohách opäť život a mohol tak vstať, aby vošiel do kaplnky a postavil sa tam pred fresku, aby poďakoval Darcovi za neoceniteľný dar viery.
Pomoc Matky dobrej rady pocítila aj Cirkev. V polovici 16. storočia sa posadil na Petrov trón horlivý ctiteľ Matky dobrej rady, Pius V., ktorý vnímal naliehavú potrebu zjednotiť katolíkov v útoku proti islamu, ktorý vtedy ohrozoval kresťanstvo na mori aj na súši. Ale väčšina katolíckych panovníkov, priveľmi pohltených do vlastných svetských záležitostí, nezdieľali rovnaké presvedčenie.
Pápež sa v tejto ťažkosti rozhodol obrátiť na svojho neporovnateľného radcu a po mnohých modlitbách a veľkom úsilí sa mu podarilo zjednotiť Španielsko, Benátky, Janov a tiež Pápežský štát pod vedením mladého dona Juana Rakúskeho a jeho poručíka Marca Antoniu Colonnu, genazzaneského kniežaťa, veľkého ctiteľa Mater Boni Consilii.
Vplyvom pobožnosti svätého ruženca dosiahli katolíci víťazstvo v slávnej bitke pri Lepante 7. októbra 1571, čím zabránili tomu, aby sa nielen Európa, ale aj novoobjavená Amerika dostali pod nadvládu moslimov. Marco Antonio spolu s ďalšími miestnymi bojovníkmi priniesli ako prejav vďaky svoje vojnové trofeje a uložili ich do kaplnky Panny Márie dobrej rady, ktoré tam zostali až do Francúzskej revolúcie.
Turci však neprestávali v obliehaní a tak sa 17. novembra 1685 rozhodol pápež Inocent XI. korunovať čelo Panny Márie dobrej rady zlatom a drahými kameňmi a prosil Nebo, aby sa katolíci zjednotili a bojovali proti nepriateľom kresťanstva. O necelý rok neskôr spojili rakúsky cisár Leopold I. a poľský kráľ Ján Sobieski sily a 12. septembra 1683 dosiahli pod ochranou Matky dobrej rady, ktorej kópia obrazu bola uctievaná v cisárskom hlavnom meste, zázračné víťazstvo v bitke pri Viedni.
V týchto dvoch najvýznamnejších bitkách (Lepanto a Viedeň) bola v stávke budúcnosť kresťanstva. Bola pri nich cítiť nebeská ochrana Panny Márie dobrej rady a na obidve sa môže aplikovať strofa z hymny Mariánskych kongregácií - Kto bojuje v tieni Nepoškvrnenej, nebojí sa meča tisícov vojakov.
Ani dnes nevládne svetu pokoj, mier a láska. Neopakuje sa história?
Najblahoslavenejšia Panna, vyvolená vo večnej Rade za matku večného Slova, pokladnica Božských milostí, Matka dobrej rady a orodovníčka hriešnikov, ja, tvoj nehodný sluha, sa utiekam k tebe, buď mojou vodkyňou a radkyňou v tomto slzavom údolí! Vymôž mi pri predrahej Krvi svojho božského Syna odpustenie hriechov, zachránenie mojej duše a nutné prostriedky, aby som to dosiahol. Vyžiadaj svätej cirkvi víťazstvo nad jej nepriateľmi a rozšírenie kráľovstva Ježiša Krista na celej zemi. Amen.
Masima; Zo života-pre život
obrázok: Wikimedia commons.org
Žiadne komentáre: