Biskup a učiteľ Cirkvi svätý Albert Veľký nám zanechal veľmi dobrú radu - aby sme si každý deň našli čas na rozjímanie o umučení Pána. Svätec nám neprezradil, ako dlho sa má také rozjímať konať, ale uisťuje nás, že "jedno zbožné a úprimné rozjímanie o Pánových bolestiach ti prospeje viac, než by si po celý rok konal prísne pokánie, alebo sa denne modlil celý žaltár".
O tom, že rozjímavá modlitba skutočne osoží duši, rozpráva nasledujúci príbeh.
Dávno, pred rokmi, žil v Taliansku muž, ktorý veľmi nemravne klesol, až sa podobal netvorovi a pre svoje mnohopočetné zločiny a neresti si zasluhoval, aby bol prísne súdený podľa ľudskej spravodlivosti. Až k tomu napokon skutočne došlo, chytili ho a vrhli do temného žalára, v ktorom sa mu však konečne pohlo svedomie. Búšilo doňho, kričalo naňho a ničím svoje svedomie nemohol v jeho hlasných výčitkách prehlušiť. Terajší život a strach zo smrti ho doháňali k zúfalstvu.
Jednému horlivému a zbožnému misionárovi sa však dostalo milosti, že smel tohto zločinca a vyvrheľa navštíviť vo väzení. Len čo však prekročil prah dverí žalára, väzeň reagoval ako divé zviera, alebo ranené zviera, ktoré útočí na lekára, ktorý ho prišiel uzdraviť.
Láska je však trpezlivá a misionár sa nedal len tak ľahko odradiť. Ukázal úbožiakovi kríž, ktorý postavil do otvoru s mriežkou, cez ktorú sa do cely drali slnečné lúče a prihovoril sa nešťastníkovi: "Milý priateľ, častejšie sa pozerajte na obraz svojho Vykupiteľa, ktorý pre hriešnikov a z lásky k nim zomrel na kríži, aby ich pohol k pokániu!"
Pred odchodom mu zanechal aj modlitebnú knižku s napomenutím, aby ju častejšie otváral. A odsúdený, o ktorom sa myslelo, že je už naveky zatratený, našiel cestu spásy v kríži a v modlitebnej knižke. Pohľad na Ukrižovaného a čítanie nábožnej knihy začali pôsobiť na jeho srdce, čo nezostalo bez účinku.
Pomaly pochopil, že si zasluhuje trest a pri tomto pomyslení mu z očí tiekli pramene sĺz, a neustále prosil o zmilovanie, až Boh vypočul jeho kajúcnu modlitbu.
Väzeň si ešte raz vyprosil kňaza, ktorý ho predtým navštívil, skrúšene a úprimne sa mu vyznal zo svojich hriechov a bol preniknutý takou ľútosťou, že sa dobrovoľne vyznal zo zločinov, ktoré ešte pred chvíľou zapieral, aj z takých, ktoré na seba nepožaloval.
"Budem blažený a šťastný," hovoril, "ak zmiernim časnými trestami aspoň čiastku tých trestov, ktoré sú pre mňa prichystané na večnosti."
Keď potom dostal povolenie, že môže slobodne navštevovať ostatných väzňov, veľmi blahodarne na nich pôsobil vlastným životom a napomínaním, dokonca medzi nimi zaviedol aj mnohé nábožné cvičenia, čím docielil, že tí, ktorí boli kedysi postrachmi ľudí, sa zmenili na semenisko cností.
A medzitým čo sa kajúcnik tešil na hrozné muky, ktoré mal pretrpieť pre svoje zločiny, ťažko ochorel a zakrátko zomrel prirodzenou smrťou, na ktorú sa pripravoval zbožne, vďačne, s dôverou a oddanosťou do Božej vôle.
"Zomieram v pevnej a nezvratnej dôvere, že Pán Boh mi bude milostivý," hovoril. "Zdá sa mi, že som úprimne ľutoval hriechy, ktorými som najdobrejšieho a najláskavejšieho Boha rozhneval. Ach, dlho som žil, nepoznajúc láskavého Otca, ale teraz sa mi zdá, že ho milujem dokonalou láskou."
Niekedy stačí, aby sme sa ocitli "na samotke", aby sme sa zastavili a pozreli na Umučeného. Venovali mu každý deň aspoň niekoľko minút času. On nechce veľa, stačí mu málo. Je všemocný a z minúty vie spraviť večnosť. Jeho sa držme...
0 Comments