September je tradične zasvätený Panne Márii Sedembolestnej, pretože Cirkev slávi jej pamiatku 15. septembra, hneď po sviatku Povýšenia Svätého Kríža 14. septembra. Toto "načasovanie" nie je náhodné.
14. septembra Cirkev pozdvihuje kríž Ježiša Krista: nástroj jeho umučenia, ale aj znak jeho víťazstva nad hriechom a smrťou. Nasledujúci deň sa naše oči upierajú na jeho mamu Máriu, ktorá verne stála pri päte tohto kríža, ako nám hovorí Jánovo evanjelium: "Pri Ježišovom kríži stála jeho matka... (Jn 19,25). Jasne potvrdené, že zostala so svojím Synom v jeho utrpení.
Sviatok Panny Márie Sedembolestnej slávime 15. septembra. Pripomína hlboké spojenie srdca, ktoré existovalo medzi Matkou Vykupiteľa a Spasiteľom, prostredníctvom ktorého prežila mnoho vnútorných bolestí ako dôsledok Jeho poslania, ale najmä počas Jeho umučenia a smrti.
Mária od prvých dní Ježišovho života trpela týmito materskými bolesťami a úzkosťami. Vďaka Simeonovmu proroctvu vedela, že jej vlastnou dušou prenikne meč. A krátko nato bola Svätá rodina nútená utiecť do Egypta, aby zachránila Ježiša pred kráľom Herodesom.
Neskôr trpela Panna Mária spolu so svätým Jozefom bolesťou, keď stratili Ježiša. Tri dni sa umárali smútkom, až ho napokon našli v chráme. Mlčky a s bolesťou vnímala, keď jej Syn začal svoju misiu, odpor toľkých ľudí voči nemu, ako je opísané v evanjeliách. Bol to pre ňu určite zármutok, keď stretla svojho Syna na ceste na Kalváriu, ale ten najväčší ju postihol, keď stála pri päte kríža počas Ježišovho ukrižovania.
Názov "Panna Mária Bolestná" teda uctieva skúšky, ktorým čelila Matka "trpiaceho služobníka" (Iz 52,16 a 53,12) a preto tento sviatok nasleduje bezprostredne po Povýšení Svätého Kríža.
Máriin smútok však nebol beznádejným zúfalstvom, ani vtedy, keď prijala Ježišove telo, keď ho sňali z kríža, či ho pochovávala. Trpela ako matka, ktorá oddane milovala svojho Syna a ktorá dôverovala Bohu aj v tej najtemnejšej chvíli, akú si len možno predstaviť.
Tak ako všetky sviatky, aj tento sviatok vzdáva slávu Bohu za spásne dielo, ktoré vykonal v jednom zo svojich stvorení, v tomto prípade v svojom najväčšom stvorenom diele, Márii.
Pre samotnú Máriu je jej pozemské materské spojenie srdca a duše so svojím Synom, v ktorom zažila radosti aj bolesti, teraz dokonale zavŕšené v nebi. Jej materská láska a spojenie sa však rozširujú aj na nás tu na Zemi! Ako Matka Krista je aj Matkou Mystického Krista, Cirkvi, a nás, členov jej Syna ako jednotlivcov (Zjv 12,17).
Svätý Ľudovít de Montfort povedal: "Aj keby ste vložili všetku lásku všetkých matiek do jedného srdca, stále by sa to nevyrovnalo láske Máriinho srdca k jej deťom." To znamená, že ona trpí aj za nás a my sa na ňu môžeme obrátiť, ako by sme sa obrátili na naše biologické matky, v radostiach aj v smútku.
Trochu z histórie
Úcta k Bolestnej Matke, mimoriadne obľúbená predovšetkým v oblastiach Stredomoria, sa vyvinula okolo konca 11. storočia. S touto úctou súvisí Stabat Mater, pripisovaná Jacoponemu da Todimu (1230-1306).
Prvé liturgické slávenia pre Bolestnú Máriu, alebo sviatok Panny Márie Súcitnej, "stojacej" pri úpätí kríža, nachádzame v 15. storočí. Ešte predtým, v roku 1233, bol založený Ordo Servorum Beatae Mariae Virginis (Rád služobníkov Panny Márie, všeobecne známy ako serviti). Výrazne prispeli k šíreniu úcty k Bolestnej Panne Márii, a to natoľko, že v roku 1668 im bolo udelené povolenie sláviť votívnu omšu k Sedembolestnej Márii.
V roku 1692 pápež Inocent XII. povolil slávenie sviatku na počesť Bolestnej Panny Márie na tretiu septembrovú nedeľu. Toto sa ukázalo byť len dočasné, pretože neskôr, 18. augusta 1714, bol sviatok presunutý na piatok pred Kvetnou nedeľou.
18. septembra 1814 pápež Pius VII. rozšíril liturgický sviatok na celú latinskú cirkev a presunul ho na tretiu septembrovú nedeľu a Pápež Pius X. stanovil dátum sviatku na 15. september, deň po sviatku Povýšenia Svätého Kríža. Už sa nevolal "Sedembolestná Mária", ale "Panna Mária Bolestná".
September sa teda stáva príležitosťou pripomenúť si utešujúcu pravdu - Mária chápe smútok.
Vie, aké to je dostať desivé správy, utiecť v strachu, úzkostlivo hľadať dieťa, sledovať utrpenie niekoho, koho miluje, a zostať verná, keď sa zdá, že odpovede nie je možné nájsť.
Veľkým ctiteľom Bolestnej Matky bol svätý Gabriel Possenti, ktorý rád rozjímal o jej bolestiach a to odporúča aj nám: "Ak nám zostane po splnení povinností akákoľvek voľná chvíľa, mali by sme ju využiť na prejavovanie súcitu našej milujúcej Matke v jej zármutku nad utrpením jej Syna. Na oplátku nás uteší a poteší a v hodine smrti nám ukáže svoju milú tvár a zbaví nás všetkého strachu. Vezme nás pod svoj ochranný plášť a mečom, ktorý prenikol jej najčistejšie srdce, nás bude brániť pre naším nepriateľom."
Uctiť si bolesti nebeskej Matky môžeme nielen rozjímaním, ale tiež modlitbami, novénou, litániami, korunkou, alebo ružencom - možností je veľa.
Ó Mária, Matka bolestná, pre svoju veľkú úzkosť a lásku, s ktorou si vzhliadala ku krížu svojho umierajúceho Syna, stoj pri mne, až sa priblíži moja posledná hodina. Tvojmu materskému srdcu odporúčam posledné tri hodiny svojho života. Obetuj ich nebeskému Otcovi v spojení s Ježišovou smrteľnou úzkosťou. Obetuj často nebeskému Otcovi najdrahšiu Ježišovu krv, zmiešanú s Tvojimi bolestnými slzami, ktoré si prelievala na Kalvárii ako zadosťučinenie za moje hriechy a na ten úmysel, aby som posledné sväté prijímanie prijal s dokonalou láskou a ľútosťou ako posilu na cestu do večnosti, aby som v skutočnej Ježišovej prítomnosti vydýchol svoju dušu. Keď sa priblíži posledný okamih môjho života, predstav ma svojmu Božskému Synovi a povedz: "Odpusť mu, lebo nevedel, čo činí! Prijmi ho do svojho kráľovstva!" Amen. /modlitba sv. Gabriela Possenti/
Masima; Zo života-pre život
0 Comments