02 marca
Vrúcna láska španielskej svätici k svätému Jozefovi
Keď som sa pred rokmi rozhodla, že okrem svetských románov budem čítať aj romány "z neba", prvá kniha, po ktorej som siahla, bol životopis španielskej svätej Terézie z Avily. A hoci som knihu dávno dočítala, Terézia zostala v mojom srdci, stále sa nájde čosi, čo je pre mňa nové, radostné.
Fascinujúci je nielen jej vzťah k nášmu Pánovi, jeho Matke, ale tiež jej vzťah k svätému pestúnovi Jozefovi.
Iste, mnoho cirkevných spisovateľov a veľa svätých sa snažili šíriť úctu k svätému Jozefovi, ale najväčšie zásluhy v tomto rozširovaní aj tak získala španielska svätá. Niet divu, sama bola jeho horlivou ctiteľkou, nazývala ho svojím otcom a nič neurobila bez toho, aby sa mu najskôr nezverila. Milovala ho tak vrúcne, že kláštory, ktoré zakladala, vložila do jeho ochrany. Svätý Jozef jej lásku odmeňoval veľkými milosťami.
Terézia však dala najavo svoju horlivosť aj po svojej smrti, pretože keď bola prehlásená za svätú, niektoré kláštory, ktoré založila k úcte svätého Jozefa sa rozhodli, že odporučia svoje kostoly Teréziinej ochrane a tým si ju zvolili za svoju patrónku. Len čo sa tak stalo, svätica sa zjavila predstavenej kláštora v Avile ctihodnej matke Isabelle a prejavila svoj nesúhlas. Prikázala jej, aby odkázala provinciálovi, že sa má z kláštorov a kostolov odstrániť jej meno a nanovo sa odovzdali do ochrany svätého Jozefa.
Táto úctyhodná svätá Terézia sa narodila bohatým manželom Alonsovi Sánchez de Cepeda a Beatriz de Ahumada y Cuevas 28. marca 1515 v Ávile. Obaja manželia boli zbožní a v tomto duchu vychovávali aj všetkých svojich dvanásť detí.
Zbožný otec Alonso si potrpel na dobré čítanie a knihy posúval aj svojim deťom. Vyznačoval sa milosrdenstvom k chudobným, súcitom voči nešťastným a chorým. Služobníctvo nemohlo povedať na svojho pána čo len jedno krivé slovko. Hoci Alonso nikdy nevyslovil zlé slovo, predsa bol ten, ktorý "čo mal na srdci, to i na jazyku". Nikdy však nikoho neznevažoval, ani nepreklínal. Vulgárnosť rozhodne nebola "jeho šálka kávy".
Ani Teréziina matka si na prednostiach krásnej a bohatej šľachtičnej veľmi nezakladala, naopak, bola tichá, vždy mala dobrú vôľu a veľkú trpezlivosť. Útlocitná matka Beatriz učila deti modliť sa, sotva sa naučili hovoriť a tiež im vštepovala hlbokú úctu k Panne Márii.
Cestou dokonalosti kráčame ľahšie a oveľa istejšie, keď máme nejaký vzor a bezpečného ochrancu. Svätá Terézia to našla u Preblahoslavenej Panny Márie a svätého Jozefa. Už ako malé dieťa si zvolila Máriu za svoj vzor a prosebníčku. A potom, keď vo veku dvanásť rokov navždy stratila milovanú mamu, v bolesti a smútku sa vrhla na kolená pred obrazom presvätej Panny a skrúšene ju prosila, aby jej nahradila matku. Ponúkla sa jej za dcéru. Pevne presvedčená, že bude Matkou Božou prijatá, uisťovala ju, že od tej chvíle bude jej milovanou matkou už len ona. Terézia sa potom skutočne vo všetkých súženiach a potrebách vždy utiekala k Márii, svojej najláskavejšej Matke. Neskôr tiež vykonala reformu karmelitánskeho rádu. Cieľom bolo, aby bola všade šírená úcta k Márii, ako sa aj rehoľa neskôr honosila, že bojuje pod zástavou a veľmi zvláštnou záštitou nebeskej kráľovnej.
Terézia však bola aj veľmi horlivou ctiteľkou chýrneho Máriinho ženícha, svätého Jozefa. V jednom zo svojich spisov hovorí, že keď sa modlila na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie v kostole, mala videnie. Zdalo sa jej, akoby bola oblečená do snehobieleho plášťa. Spočiatku nikoho nevidela, ale potom uvidela preblahoslavenú Pannu a jej ženícha, ako ju obaja obliekajú do tohto odevu a dávajú jej poznať, že jej previnenia sú odpustené. Svätá Panna jej potom povedala, že je jej veľmi milé, že Terézia tak vrúcne ctí jej ženícha svätého Jozefa a dodala, že na jeho príhovor môže dosiahnuť všetko, čo by sa jej pri pri zriadení nového kláštora nedostalo. "Toto videnie," rozprávala svätica, "ma naplnilo nevýslovnou radosťou a vzbudilo vo mne takú túžbu, že by som z lásky k Bohu bola všetko, aj život, obetovala."
Stalo sa tak preto, že už od útleho detstva cítila nežnú lásku k svätému Jozefovi. Nikdy nezačala nejakú prácu bez toho, aby ju odporučila svojmu otcovi a pánovi, ako ho z lásky a úcty nazývala. Ona sama vravela, že si nemôže spomenúť, že by nedostala milosť, kedykoľvek o ňu prosila svätého Jozefa: "Tie veľké milosti, ktoré mi Boh prepožičal skrze tohto požehnaného svätca, a mnohé nebezpečenstvá tela i duše, z ktorých som bola oslobodená, si skutočne zaslúžia obdiv. Zdá sa, že Boh udelil ostatným svätým milosť, aby tým, ktorí ich vzývajú o príhovor, vo zvláštnej biede prispievali svojou pomocou, ale o tomto oslavy hodnom svätcovi – svätom Jozefovi – som sa presvedčila, že nám pomáha v každom súžení. Pán nám tým chcel dať pochopiť, že ako on bol Jozefovi poslušný na zemi, tak aj v nebi spraví všetko, o čo ho jeho pestún poprosí. Prehovárala by som každého, aby prechovával veľkú úctu k tomuto slávy hodnému svätcovi, pretože som mnohonásobne zakúsila, že nám môže od Boha vyprosiť nespočetné milosti. Ešte som nepoznala nikoho, kto by si svätého Jozefa zvlášť ctil, na ktorom by som nevidela, ako veľmi rastie v cnostiach. O jednu vec však veľmi prosím, aby to každý, kto tomu nechce veriť, vyskúšal sám."
Začal sa mesiac marec, zasvätený svätému Jozefovi a teda príležitostný čas na "vyskúšanie". I keď som si istá a mala som milosť poznať, že svätý Jozef pomáha či je marec, alebo nie je, vrelo každému odporúčam uchýliť sa k nemu.
Žiadne komentáre: